total training uvod

Psychoanalýza :: Teórie osobnosti

Tento článok popisuje psychoanalytické teórie významných osobností. Varovanie: mnohé z uvedených konceptov sa v dnešnej dobe považujú za prekonané. Viaceré koncepty sú aj v súčasnej dobe prakticky neotestovateľné. Častokrát ide o mechanizmy kde interpretácie ovplyvní analytik. Moderný prístup skôr berie do úvahy procesy ako zmenšenú alebo zvýšenú aktivitu v konkrétnych oblastiach mozgu. Funkčné a štrukturálne brain scany (CT, MRI, PET, a iné) nám od čias kedy tieto teórie vznikli, poskytli mnohé nové pohľady a skúsenosti. Tak isto experti zaoberajúci sa spánkom a snívaním vnímajú tieto fenomény ináč.

Obsah

Sigmund Freud 1856 - 1939

       Životopis
       Teória, kategórie (zložky) psychoanalytického aparátu
       Id, ego, superego (ono, ja, nadja) - psychické aparáty (funkčné systémy osobnosti človeka)
       Inštinkt života a inštinkt smrti
       Úzkosť
       Defenzívne mechanizmy
       Štádiá
       Oidipovský komplex (Oidipal crisis)
       Charakter
       Terapia
       Prenos
       Psychoanalýza masy
       Sen
       Ďalšie myšlienky
       Záver

Carl Gustav Jung 1875 - 1961

       Životopis
       Teória
       Archetypy
             Matka
             Mana
             Tieň
             Persona
             Anima a animus
             Iné archetypy
       Dynamika psyché
       Ja (self)
       Synchronicita
       Introverzia a extroverzia
       Komplexy
       Asociačný experiment
       Sen
       Umenie
       Poznanie
       Záver

Heinz Kohut 1913 - 1981

       Úvod
       Teória
       Záver

 


Psychoanalýza je veda o nevedomí
Sigmund Freud

   Sigmund Freud 1856 - 1939

Všetka slasť chce večnosť
Friedrich Nietzche

Životopis

Sigmund Freud sa narodil 6.mája, 1856 v malom meste Freiberg na Morave. Jeho otec Jakub bol obchodník s vlnou, bystrý človek s dobrým zmyslom pre humor. Jeho matka Amália bola druhou ženou svojho manžela, mladšia o 20 rokov. Vo veku 21 rokov sa jej narodil jej prvý syn, jej milovaný Sigmund. Sigmund mal dvoch starších nevlastných bratov a šesť mladších súrodencov. Vo veku 5 rokov sa jeho rodina presťahovala do Viedne, kde prežil väčšinu svojho života. V roku 1886 sa oženil s Martou Bernaysovou, mali spolu troch synov a tri dcéry.

Brilantné dieťa, vždy na čele svojej triedy, rozhodol sa študovať medicínu, ktorá bola v tých časoch vo Viedni jednou z mála uskutočniteľných možností pre chytrého  židovského chlapca. Tu sa zapojil do výskumu pod vedením profesora fyziológie Ernsta Bruckeho. Brucke veril v princíp, ktorý bol vtedy populárny: žiadne iné sily ako fyzické a chemické nie sú vo vnútri organizmu aktívne. Freud strávil niekoľko rokov tým, že sa pokúšal "zredukovať" osobnosť na neurológiu. Tejto úlohy sa neskôr vzdal.

Freud bol veľmi dobrý vo svojom výskume, v ktorom sa koncentroval na neurofyziológiu. Počet miest bol limitovaný a za ním nasledovali ďalší. Brucke mu pomohol dostať príspevok na študovanie, najskôr od veľkého psychiatra Charcota v Paríži, neskôr od jeho konkurenta Bernheima v Nancy. Obaja títo páni boli známi svojím výskumom použitia hypnózy v hystérii.

Po strávení krátkeho času ako nemocničný v neurológii a ako riaditeľ detského oddelenia v Berlíne, sa vrátil späť do Viedne, oženil sa so svojou pacientkou Marthou Bernayovou a začal s praxou v neuropsychiatrii s pomocou fyzika Josepha Bruera.

Freudove knihy a prednášky mu priniesli oboje, slávu aj kritiku od hlavného prúdu medicínskej komunity. Obklopil sa mnohými, veľmi chytrými stúpencami, ktorí sa stali jadrom psychoanalytického hnutia. Nanešťastie Freud nekompromisne odmietal ľudí, ktorí s ním úplne nesúhlasili. Niektorí sa od neho separovali a založili si vlastné školy.

Freud emigroval do Anglicka tesne pred Druhou svetovou vojnou, keď sa Viedeň stávala viac a viac nebezpečným miestom pre židov, zvlášť pre tak slávnych ako Freud. Nie dlho potom, zomrel v Londýne v roku 1939 na rakovinu, ktorou trpel posledných 20 rokov života.

Teória, kategórie (zložky) psychoanalytického aparátu

Vedomie bolo predmetom skúmania tradičnej psychológie. Freud úplne neprišiel na  myšlienku vedomia a nevedomia, ale isto je zodpovedný za jej spopularizovanie. Vedomie nám umožňuje postihnúť udalosti, ktoré sa odohrávajú okolo nás, sú to udalosti, ktorých sme si práve vedomí v každom čiastočnom momente, naše súčasné vnímania, spomienky, myšlienky, fantázie, pocity, ktoré máme. Ako najrýchlejší príklad uvedomovania môžeme uviesť, že ako čitateľ si práve teraz uvedomujete vetu, ktorú čítate. Keď pracujeme bližšie s vedomím, dostaneme sa k pojmu predvedomie, ktorým rozumieme dostupnú pamäť, čokoľvek, čo môže byť ľahko sprístupnené vedomiu, spomienky, na ktoré momentálne nemyslíme a môžeme ich bez námahy vyvolať. Freud sa domnieval, že tieto dve časti, vedomie a predvedomie, sú tie najmenšie.

Najväčšou časťou celku je nevedomie, dovtedy známe ako filozofická kategória. Zahŕňa všetky myšlienky, ktoré nie sú ľahko prístupné vedomiu, zahŕňajúc všetky tie, ktoré tam majú svoj pôvod, teda pudy a inštinkty, ďalej myšlienky, na ktoré sa nedokážeme pozrieť, ako sú spomienky a emócie asociované s traumou.

Podľa Freuda je nevedomie zdroj našich motivácií, či už sú to jednoduché túžby po jedle alebo sexe, neurotické nutkania alebo motívy umelcov či vedcov. Často sme donútení poprieť alebo brániť sa uvedomeniu týchto motívov, sú nám prístupné iba v zamaskovanej forme. Freud tvrdil, že daný dej je najskôr v nedevomí a potom sa za istých predpokladov dostáva do vedomia.

Cenzúra je rozhodovací proces, ktorý posúdi, ktoré obsahy môžu prejsť do vedomia a ktoré nie. Ak je obsah vedomím akceptovaný, posúdený, vtedy mizne jeho energetické obsadenie. Nevracia sa do nevedomia. Ak preniknutiu obsahu do vedomia cenzúra zabráni, obsah zostáva v nevedomí. Nevedomie a vedomie pracujú na odlišných princípoch. V nevedomí má každá vec dva významy - bežný a skrytý (sexuálny).

Práca nevedomia je charakteristická procesmi presúvania a zhustenia.

• Presúvanie - dôležitosť určitého obsahu v nevedomí sa môže zmeniť a presunúť  na iný obsah.
• Zhustenie - v nevedomí prebiehajú procesy, ktoré zlučujú predstavy súvisiace s premenou energie.

Id, ego, superego (ono, ja, nadja) - psychické aparáty (funkčné systémy osobnosti človeka)

Freudovská psychologická realita začína svetom plným objektov. Medzi nimi je špeciálny objekt, organizmus. Organizmus je špeciálny v tom, že koná tak, aby prežil a reprodukoval sa, je vedený tak, aby uspokojoval svoje potreby - hlad, smäd, sex, vyhýbanie sa bolesti.

Veľmi dôležitá časť organizmu je nervový systém, ktorý má charakteristickú citlivosť k potrebám organizmu. Nervový systém, id, transformuje potreby organizmu na motivačné sily, teda na inštinkty a pudy. Freud ich tiež nazýva túžby. Transformácia z potreby na túžbu sa nazýva primárny proces.

Id pracuje v súlade s princípom slasti, ktorý môže byť chápaný ako požiadavka priamo dbať na potreby organizmu. Stačí, keď si predstavíme hladné, plačúce dojča. Ono nevie, čo chce v zmysle dospelého človeka, len vie, že to chce a chce to hneď teraz. Dojča je vo Freudovskom pohľade čistý alebo takmer čistý id. A id nie je nič iné ako psychická reprezentácia biológie.

Freud predpokladá, že základný pojem, bez ktorého sa v psychológii nemôžeme obísť, je pud. Riadiacim princípom nevedomia je princíp slasti. Všetko, čo prináša strasť, zvyšuje potrebu uspokojiť slasť. Uspokojenie slasti znižuje silu pudu. Pud je rezultátom organických procesov a je charakteristický svojimi vlastnosťami: prieraznosť, cieľovosť, zameranosť na objekt. Zdrojom pudu sú somatické procesy. Psychický ekvivalent pudu je predstava. K uspokojeniu pudu je potrebná akceptácia ekvivalentnej predstavy vedomím.

Uvažujme napríklad túžbu po jedle. Nanešťastie obrázok šťavnatého rezňa môže dostatočne uspokojiť id, nie je ale dostatočný na uspokojenie organizmu. Potreba sa zvyšuje a túžby prichádzajú. Isto si každý všimol, že keď sme nemohli uspokojiť nejakú potrebu, ako je napríklad potreba najesť sa, začína si potreba vyžadovať viac a viac pozornosti, pokiaľ sa nedostane do bodu, keď už nemôžeme myslieť na nič iné. Vtedy túžba alebo pud prenikne do vedomia.

Našťastie pre organizmus existuje "malá" časť mysle, ktorá bola spomenutá skôr, vedomie. Počas prvých rokov života dieťaťa z časti id vzniká ego. Ego vzťahuje organizmus ku realite pomocou vedomia, hľadá objekty, ktoré uspokojujú túžby, ktoré vytvorí id reprezentovaním potrieb organizmu. Táto aktivita, riešenie problémov, sa nazýva sekundárny proces.

Ego na rozdiel od id funguje podľa princípu reality, ktorý hovorí: "dávať pozor na potrebu akonáhle je nájdený vhodný objekt". Reprezentuje realitu. Formálnejšie: ak existuje zaujímavý objekt, potom overíme potrebu. Princíp reality zabezpečuje "plynulý chod" princípu slasti.

Počas toho, ako sa ego snaží "starať" o id (a celkovo o organizmus), stretáva vo svete prekážky. Príležitostne stretáva objekty, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť svoje ciele. Pamätá si zoznam objektov, ktoré mu pomáhajú, zoznam objektov, ktoré tvoria prekážky v dosahovaní cieľov. Hlavne si všíma odmeny a tresty, s ktorými sa stretáva u najviac ovplyvňujúcich objektov vo svete dieťaťa - mamy a otca. Zoznam vecí, ktorým sa má vyhýbať, stratégie na vyhýbanie tvoria superego. Superego nie je dokončené do siedmych rokov života jedinca. U niektorých ľudí nie je dokončené nikdy.

Sú dva aspekty superega: jeden je svedomie, ktoré je internalizáciou (zvnútornením) potrestaní a varovaní. Druhý aspekt superega sa nazýva ego ideál. Vzniká deriváciou odmien a pozitívnych modelov prezentovaných dieťaťu. Svedomie a ego ideál komunikujú o svojich požiadavkách cez ego pomocou pocitov ako sú pýcha, hanba, vina.

id

pudy

princíp slasti

primárny proces
len v sústave nevedomia

ego

adaptácia, skúsenosti

princíp reality

sekundárny proces
aj v sústave vedomia

superego

zábrany a ideály

 

 

V detstve vzniká nová množina potrieb a doprevádzaných túžob, tentokrát sociálnych (a nie biologických) pôvodov. Nanešťastie tieto nové túžby sa veľmi ľahko dostanú do konfliktu s túžbami, ktoré prichádzajú od id. Ako môžeme vidieť, superego reprezentuje spoločnosť a spoločnosť často krát nechce nič iné, len aby túžby zostali neuspokojené.

Príklad: Predstavme si bežnú situáciu v stravovacom zariadení. Stojíme v takmer nekonečnom rade a čakáme na výdaj jedla. Zrazu príde "bezočivý, sebecký" kolega, ktorý sa predbehne o niekoľko ľudí pred nás. Existuje niekoľko spôsobov, čo urobiť. My sa zameriame na reakciu, keď sa zvykneme nahnevať. Človek má tendenciu argumentovať: "som naštvaný, pretože sa predbehol". Formálnejšie: "predbehol sa, odtiaľ vyplýva, som naštvaný". Človek sa takto dopustil projekcie. Naviac, pri tomto nahnevaní nemal možnosť voľby, odkiaľ plynie obmedzovanie. V skutočnosti sa nevedome (projekcia) hneváme sami na seba. Máme príliš silné superego: nikto nám nebráni predbiehať sa! Čitateľ by si mal uvedomiť, že otázky typu "Čo by sa stalo, keby sa každý predbiehal?" nemajú pre danú demonštráciu superega zmysel. Človek so silným (silne obmedzujúcim) superegom má tendencie klásť dané otázky.

Cvičenie: Ste človek so silným alebo slabým superegom? Aké výhody/nevýhody má slabé/silné superego? Vymyslite niekoľko podobných situácií ako ukážku na vplyv superega (agresívni vodiči, predbiehanie sa a podobne).

Cvičenie: Analyzujte psychické aparáty id, ego a superego na sebe. Vymyslite stratégie, ako zosúladiť požiadavky vášho id a superega. Vyrovnať pôsobenie medzi id a superegom a vytvoriť tak istú harmóniu nemusí byť jednoduché a môže to byť záležitosťou dlhodobejšieho pozorovania a tréningu.

Obr. Funkčné systémy osobnosti človeka - model podľa Sigmunda Freuda

Inštinkt života a inštinkt smrti

Freud videl celé ľudské správanie sa motivované pudmi a inštinktmi, ktoré sú neurologické reprezentácie fyzických potrieb. Díval sa na ne ako na inštinkty života. Tieto inštinkty pretrvávajúce počas celého života (a) zachovávajú život jedinca, motivujú ho ku hľadaniu potravy a vody, a (b) zachovávajú život druhu, motivujú ho mať pohlavný styk. Motivačnú energiu týchto inštinktov života nazval libido , z latinského slova túžba. Významný vplyv v živote človeka má práve libido, jeho cieľom je dosahovanie slasti, jeho prostriedkom je pudenie.

Dlhodobá klinická skúsenosť viedla Freuda k pohľadu, kde sex je dôležitejší v dynamike psyché viac ako ostatné potreby. Napokon, sme spoločenské bytosti a sex je najviac spoločenská potreba. Je vhodné uvedomiť si, že Freud zahŕňa do pojmu sex viac než len pohlavný styk.

Neskôr počas svojho života začal Freud veriť, že inštinkty života nevypovedali celý príbeh. Libido je živá vec, princíp slasti nás drží v neustálom pohybe. Cieľ tohoto pohybu je byť uspokojený, mať pokoj, nemať viac ďalšie potreby. Z tohoto pohľadu môžeme povedať, že cieľom života je smrť. Freud začal veriť, že popri inštinktoch života existuje inštinkt smrti . Začal veriť, že každý človek má nevedomú túžbu zomrieť.

Toto vypadá na prvý pohľad ako zvláštna myšlienka, ktorá je založená na skúsenosti, že život môže byť bolestivý a vyčerpávajúci proces. Pre väčšinu ľudí je v živote viac bolesti ako potešenia. Smrť sľubuje oslobodenie od námahy.

Freud odkazuje na nirvána princíp . Nirvána je Budhistická myšlienka, často prekladaná ako nebo, v skutočnosti však znamená "sfúknutie", napríklad sfúknutie sviečky, čo odkazuje do ne-existencie, ničoho, prázdnoty, čo je cieľom všetkého života v Budhistickej filozofii.

Dennodennou evidenciou inštinktu smrti a jeho nirvána princípu je napríklad túžba po mieri, ako únik pred nebezpečím, obľúbenosť alkoholu a narkotík, strácanie sa v knihách, filmoch, naša túžba po odpočinku a spánku. Niekedy sa prezentuje otvorene ako samovražda alebo samovražedná túžba. Freud teoretizoval, že niekedy táto túžba od nás smeruje vo forme agresie, krutosti, vraždy a deštrukcie.

Pudy môžeme rozdeliť na nasledovné dve kategórie:

• Eros - sebazachovanie (napríklad hlad) a dosahovanie slasti (pôsobenie libida)
• Thanatos - agresivita, pud smrti

Úzkosť

Freud raz povedal: "život nie je ľahký". Ego sa nachádza v centre pôsobenia veľmi silných síl: spoločnosť reprezentovaná superegom, biológia reprezentovaná id. Keď majú tieto sily konfliktné požiadavky na "úbohé" ego, je pochopiteľné, že sa človek cíti ohrozený, zaplavený, kolabujúci pod váhou daných požiadaviek. Tento pocit sa nazýva  anxieta (úzkosť), a slúži ako signál egu, ktoré musí prežiť, aby prežil celý organizmus. Freud spomína tri odlišné druhy anxiety: realistická (súvisiaca s egom), morálna (superego) a neurotická (id).

Realistickú anxietu by sme mohli nazvať strach. Príkladom môže byť, keď v hlbokej, tmavej jame, v ktorej nie je žiadny východ, predložíme človeka slizkým, jedovatým hadom. Morálnu anxietu pociťujeme nie ako hrozbu z vonkajšieho sveta, ale ako zábranu od superega. Je to len iný svet pocitov ako sú hanba, pýcha, vina, strach, potrestanie. Neurotická anxieta nastáva, keď sme zaplavení impulzami id. Je to pocit straty kontroly, ide o určitú vznetlivosť, výbušnosť. Racionálne správanie sa ide počas neurotickej anxiety stranou.

Cvičenie: Pre každý typ úzkosti nájdite dve situácie týkajúce sa vás a dve situácie, ktoré ste odpozorovali a týkali sa inej osoby.

Defenzívne mechanizmy

Ego spracováva požiadavky id a superega najlepšie ako môže. Keď anxieta zaplavuje ego, ego sa musí brániť. Nevedome tak robí blokovaním impulzov a ich transformovaním na časti vo viac akceptovateľnej forme. Tieto techniky sa nazývajú ego defenzívne mechanizmy .

Freud definuje pojem potlačenie ako patogénny dej, ktorý sa prejavuje odporom. Potlačenie je predpokladom tvorby symptómov. Potlačenie nastáva vtedy, keď sa reprezentácii pudu (predstave) a kvantu energie, ktorá sa na túto predstavu viaže, zabráni vstup do vedomia. Potlačenie sa viaže na hnutia plynúcich z organických potrieb (pudy). Sexuálne pudy sú elastické. Freud predpokladá, že ony sú objektom potlačovania. Potlačená predstava nie je akceptovaná vedomím, ostáva v nevedomí, viaže sa na pud. Toto sa nazýva fixácia . Potlačenie je podľa Freuda základným pilierom psychoanalýzy.

Poprenie (denial ) znamená blokovanie externých udalostí z vedomia. Človek jednoducho odmietne prežiť nežiadúcu situáciu. Je to primitívna a nebezpečná ochrana. Príklad: Dieťa pozerá svoju obľúbenú rozprávku, ktorá je prerušená reklamou. V reklame sú ukážky z hororu, krvavý nôž, výkriky, strašidelné masky. Prvé, čo ako správny psychológ môžete urobiť je, dieťaťu o tom povedať a vyviesť ho zo strašidelného zážitku. Dieťa ale môže zareagovať takto: "Aká reklama?". Dieťa domnelo vylúčilo celú udalosť. Je ľahko vidieť ľudí, ktorí popierajú realitu, ďalším príkladom môže byť popieranie v situáciách ako strata milovanej osoby alebo nespravenie veľmi ťažkej skúšky.

Potlačenie (repression ) znamená nebyť schopný vyvolať hrozivú situáciu, osobu, alebo udalosť. Toto je tiež jedna z väčšiny nebezpečných defenzív. Príkladom môže byť fóbia, ktorá je Freudovsky chápaná ako potlačenie traumatickej udalosti, incidentu. Zabudnutie odoslať nepríjemnú informáciu je tiež formou potlačenia.

Vzdanie sa (asceticism, renunciation of needs), zaprenie, ktoré je podstatné pri poruche nazývanej anorexia. Keď sa cítia preadolescenti ohrození svojimi objavujúcimi sa sexuálnymi túžbami, nevedome sa môžu proti nim brániť popieraním, a nie len proti svojim sexuálnym túžbam, ale proti všetkým túžbam vôbec. Môže to prerásť v spôsob asketického (mníšskeho) spôsobu života, kde sa vzdajú svojich záujmov, ktoré iných ľudí bavia.

U chlapcov je v tejto dobe veľký záujem o bojové umenia. Našťastie, bojové umenia nie sú len na to, aby nás zranili, môžu v skutočnosti pomôcť. Dievčatá v našej spoločnosti často vyvinú veľký podiel záujmu na tom, aby dosiahli prehnaný a falošný, chudý štandard krásy. Vo Freudovej teórii je ich poprenie potreby jesť v skutočnosti potláčanie sexuálneho vývinu. Naša spoločnosť, môžeme povedať, sa spikla voči nim: to čo bolo bežne pokladané za normálnu postavu pre dospelú ženu je v našej spoločnosti vďaka reklamám a televíznym seriálom považované za 10 kilogramovú nadváhu.

Izolácia, niekedy nazývaná intelektualizácia, má za následok odstránenie emócie z ťažkej spomienky alebo ohrozujúceho impulzu. Napríklad: Osoba môže istým spôsobom pripustiť, že bola znásilnená ako dieťa alebo môže ukázať čistú intelektuálnu zvedavosť v jej novo objavenej sexuálnej orientácii.

Premiestnenie (displacement) je presmerovanie, obyvkle iritujúceho impulzu na náhradný cieľ. Príkladom môže byť: Niekto, kto sa cíti nespokojný so svojou sexuálnou túžbou, môže reálnu osobu nahradiť fetišom. Niekto, kto je v zamestnaní frustrovaný svojím šéfom, môže doma zbiť dieťa, ublížiť zvieraťu.

Obrátenie proti sebe je špeciálna forma premiestnenia, keď sa osoba stane svojím náhradným cieľom. V súvislosti s obrátením proti sebe môžeme uviesť narcizmus, kedy je objekt nahradený vlastným ja. V detstve sa primárne prejavuje v autoerotickej činnosťi, sekundárne v záľube v sebe samom. Narcista môže milovať len to, čo je on sám a teda má problémy pri výbere objektu. Iným príkladom je agresia, kedy sa človek snaží pomstiť ostatným, sabotuje, potlačuje druhých.

Projekcia je protiklad ku obráteniu proti sebe. Zahrňuje tendencie vidieť naše neakceptovateľné túžby v iných ľuďoch. Inými slovami, túžby sú tu stále, ale nie sú to viac naše túžby. Príklad: Dobrý, verný manžel sa mimoriadne zapáčil flirtujúcej slečne bývajúcej vo vedľajšom byte. Namiesto toho, aby si to priznal, začal byť extrémne žiarlivý na svoju ženu, obávajúc sa konštantne o jej vernosť.

Altruistické vzdanie sa (altuistic surrender) je forma projekcie, kde sa osoba pokúša naplniť svoje túžby nevlastne, cez iných ľudí. Príkladom môže byť kamarát, ktorý má neustále neodbytné otázky typu: "Čo bolo minulú noc?", "Ako to pokračuje?". Extrémnym príkladom je osoba, ktorá žije svoj život prostredníctvom iných ľudí.

Zámienková reakcia (reaction formation) je zmenenie neakceptovateľého impulzu na protiklad. Príklady: Znásilnené dieťa môže bežať ku rodičovi, ktorý ho znásilnil. Niekto, kto nevie akceptovať homosexuálny impulz môže pohŕdať homosexuálmi. Pravdepodobne najjasnejší príklad možno nájsť medzi deťmi vo veku 7 až 11 rokov. Väčšina chlapcov nám povie nie v nejasných pojmoch, aké odporné sú dievčatá, a dievčatá nám povedia s rovnakou ostrosťou, akí hrubí sú chlapci. Dospelí pozorujú svoje interakcie, nakoľko vedia celkom ľahko opísať svoje skutočné pocity. Iným príkladom je, keď sa jedinec, ktorý potlačuje svoje silné sexuálne impulzy, stane pohlavným moralizátorom.

Vrátenie sa (undoing) vyvoláva rozličné gestá, rituály, ktoré majú znamenať ukončenie nepríjemných myšlienok alebo pocitov, keď už nastali. Jeden z klasických príkladov je osobná hygiena nasledujúca po sexe. Samozrejme, je rozumné osprchovať sa po sexe. Ale ak cítite potrebu dať si tri-štyri kompletné sprchy s kvalitným vymydlením, pravdepodobne sex s vami celkom nesúhlasí.

Introjekcia (introjection, identification) predstavuje kopírovanie charakteristík osobnosti niekoho iného, pretože toto kopírovanie rieši nejaký emočný problém. Príkladom môže byť často osamelé dieťa, ktoré sa neskôr hrá na mamu za účelom znížiť svoje obavy. Menej typický je príklad ženy, ktorej zomrie manžel. Ona preberá všetky jeho zvyky, fajčí, oblieka si jeho šaty, správa sa ako on. Bežnejším príkladom je zástupca riaditeľa, ktorý kopíruje riaditeľove gestá, spôsob vyjadrovania, vystupovanie.

Je dôležité zdôrazniť, že identifikácia je veľmi dôležitá vo Freudovskej teórii ako mechanizmus, podľa ktorého sa vyvíjajú, formujú naše superegá.

Identifikácia s agresorom je verzia introjekcie, ktorá sa zameriava na adopciu vo všeobecnosti nie pozitívnych čŕt, ale na negatívne, nebezpečné črty.

Regresia je pohyb späť v psychologickom čase, zvyčajne keď sa človek nachádza v strese. Keď máme ťažkosti alebo máme strach, naše správanie sa obvykle stáva menej zrelé, infantilné a primitívne.

Kompenzácia je snaha naplniť určité ambície, predsavzatia vysokých nárokov, čím sa človek vyrovnáva s vnútorným nedostatkom.

Racionalizácia je kognitívne skreslenie faktov, ktoré robia udalosť alebo impulz menej ohrozujúcim. Robíme to často na takmer vedomej úrovni, napríklad pomocou výhovoriek a prijateľných vysvetlení. Pre mnohých ľudí s citlivým egom je vyhováranie sa tak ľahké, že si ho nie sú prakticky nikdy vedomí. Inými slovami, mnoho z nás je pripravených celkom uveriť našim klamstvám. Príkladom racionalizácie môže byť: "Aj tak som to nechcel!".

Užitočný spôsob, ako rozumieť obranám, je vidieť ich v kombinácii poprení a potlačení cez rozličné racionalizácie. Všetky obrany sú, samozrejme, klamstvá, dokonca aj keď si ich nie sme vedomí. To ich ale nerobí menej nebezpečnými, práve naopak.

Sublimácia je transformovanie neakceptovateľného impulzu, či je to sex, hlad, strach, alebo čokoľvek, do spoločensky akceptovateľnej, dokonca produktívnej formy. Teda, niekto s veľkou dávkou nepriateľstva sa môže stať lovcom, mäsiarom, futbalovým hráčom, vojakom. Iná osoba, ktorá trpí úzkosťou v zmätenom svete, sa môže stať organizátorom, obchodníkom, vedcom. Niekto, kto má silné sexuálne túžby sa môže stať umelcom, fotografom, spisovateľom. Pre Freuda boli všetky pozitívne, kreatívne aktivity sublimáciami, hlavne sexuálneho pudu. Sublimácia sa netýka zmeny objektu, ale zmeny úrovne pudu. Sexuálny objekt nie je získaný priamo, ale prostredníctvom spoločensky a kultúrne prístupných prostriedkov.

Cvičenie: Nájdite pre každý defenzívny mechanizmus aspoň jednu situáciu, kedy ste si všimli (či už na sebe alebo na iných) použitie daného mechanizmu. Aký defenzívny mechanizmus si myslíte že často používate?

Štádiá

Ako sme spomínali skôr, pre Freuda je najviac dôležitou motivačnou silou sexuálny pud. Freud veril, že je to primárna motivačná sila nie len pre dospelých, ale aj pre deti a dokonca dojčatá. Keď predstavil svoje myšlienky o  infantilnej sexualite Viedenskému publiku, poslucháči boli v tej dobe ťažko pripravení hovoriť o sexualite dospelých, o to menej o sexualite detí.

Je pravda, že kapacita orgazmu je daná neurologicky od narodenia. Freud ale nehovoril len o orgazme. Sexualita neznamená len pohlavný styk, ale všetky príjemné vzruchy na pokožke. Aj tým najurážlivejším z nás je jasné, že deťom, ako aj dospelým spôsobujú slasť hmatové skúsenosti ako sú maznanie, bozkávanie a podobne.

Freud poznamenal, že v rozličných obdobiach nášho života nám poskytujú maximálnu slasť rozličné časti tela. Neskôr ich nazval erogénne zóny. Podľa Freuda, dojča nájde najväčšiu slasť v cucaní, špeciálne na bradavkách. Je fakt, že malé dieťa, takmer všetko s čím príde do styku, dáva do úst. Neskôr v živote dieťaťa sa dieťa sústredí na análnu slasť. Ďalej, v treťom štádiu sa dieťa zameria na slasť, ktorú spôsobujú dotyky v oblastí jeho genitálií. Až neskôr, počas sexuálneho dozrievania zistíme, že nájdeme najväčšiu slasť v pohlavnom styku. Freud po týchto prieskumoch vytvoril teóriu psychosexuálnych štádií, ktoré sú: orálne, análne, falické, latentné a genitálne.

Orálne štádium (narodenie - 18 mesiacov) - zameraním slasti sú ústa. Obľúbené aktivity sú cucanie a hryzenie. Análne štádium (18 mesiacov - 3-4 roky) - zameraním slasti je anus. Zadržovanie a vypúštanie sú zdrojom príjemných pocitov. Falické štádium (3-4 roky - 5-7 rokov) - zameraním slasti sú genitálie a prostriedkom k jej dosahovaniu je masturbácia. Latentné štádium (5-7 rokov - 12 rokov) - Freud veril, že v tomto období je sexuálny impulz potlačovaný hlavne z dôvodu učenia. Genitálne štádium začína v puberte a reprezentuje obnovenie sexuálneho pudu v adolescencii, ktorý sa zameriava na sexuálny styk.

Oidipovský komplex (Oidipal crisis)

Každé štádium má svoje obtiažne úlohy, problémy, ktoré nastávajú. Pre orálne štádium je to prestanie cicania. Pre análne štádium je to trénovanie "na nočník". Pre falické štádium je to Oidipovský komplex, ktorý funguje nasledovne: prvý objekt lásky je naša matka. Uvažujme pohlavie muža. Chceme si získať pozornosť matky, chceme jej lásku, jej dotyky, chceme ju celkovo v sexuálnom zmysle. Mladý chlapec má svojho rivala, jeho otca. Jeho otec je väčší, silnejší, múdrejší, spí s matkou, pričom chlapec spí sám v malej posteli. Otec je nepriateľ. Potom ako chlapec rozpozná túto archetypovú situáciu, začne si byť vedomý jemných rozdielov medzi chlapcami a dievčatami, odlišných od dĺžky vlasov a typu oblečenia. Rozdiel je v tom, že on má penis a dievča nie. Nastáva otázka, kde je penis dievčaťa? Možno ho stratila, možno bol odrezaný. Možno sa to stane jemu. Toto je začiatok kastračnej úzkosti. U chlapca, rozpoznajúc otcovu nadradenosť a obávajúc sa o svoj penis, sa spustia niektoré ego-obranné mechanizmy. Premiestni svoje sexuálne impulzy od matky na dievčatá, neskôr na ženy. Identifikuje sa s agresorom (otec), bude sa snažiť byť ako on, ako muž. Po niekoľkých rokoch latencie vstúpi do adolescencie a do sveta dospelej heterosexuality.

Dievča začína svoj život s láskou jej matky, teda vzniká otázka, ako prepnúť jej náklonnosť smerom ku otcovi predtým, ako začne Oidipovský proces. Freud to uskutočnil myšlienkou závidenia penisu. Mladé dievča si tiež všimne rozdiel medzi chlapcami a dievčatami. Tiež chce mať penis a tým aj silu s ním spojenú a preto sa zameria na otca. Otec je samozrejme zadaný. Mladé dievča sa premiestni od otca ku chlapcom a mužom, identifikuje sa s matkou, ženou, ktorá má muža, ktorého skutočne chcela. Chýba tu jedna vec: dievča netrpí silnou motiváciou kastračnej úzkosti, keďže nemôže stratiť niečo, čo nemá. Freud si myslel, že nedostatok tohoto veľkého strachu spôsobuje to, že ženy sú menej heterosexuálne ako muži.

Charakter

Naše skúsenosti, ako sme vyrastali, prispievajú k našej osobnosti a charakteru dospelého človeka. Freud cítil, že traumatické zážitky majú špeciálne silný efekt. Ak máme ťažkosti s nejakým procesom spojeným s daným štádiom, cicanie, nájdenie našej sexuálnej identity, budeme mať tendencie držať určité infantilné zvyky. Toto nazývame fixácia. Fixácia každého problému v každom štádiu zapríčiní ďalekosiahly efekt v osobnosti alebo charaktere. Frustrácie v danej fáze spôsobia fixácie libida. Neskôr, pri traume, počas stresových situácií dochádza k regresii. Ak sme boli v prvých ôsmych mesiacoch frustrovaný potrebou cicať, pravdepodobne nám naša matka nebola príjemná, alebo cicanie trvalo príliš krátko, vtedy sa môže naša osobnosť vyvinúť v  orálne-pasívnu. Títo ľudia sú závislí na druhých, často nájdu obľubu v "orálnom uspokojení" ako je jedenie, pitie, fajčenie, čo pripomína hľadanie slasti, ktorá im chýbala v detstve. Vo veku 5 až 8 mesiacov začína prerezávanie zúbkov. Uspokojujúca vec počas obdobia bolesti je hryzenie, napríklad hryzenie bradavky matky. Toto zapríčiní skoré "odstavenie", a človek sa môže vyvinúť v orálne-agresívnu osobnosť. Títo ľudia radi ohrýzajú predmety ako sú ceruzky, gumy, majú tendenciu byť verbálne agresívni, sarkastickí. V análnom štádiu je podstatné, že dieťa sa učí chodiť na toaletu, je za to odmeňované. Rodičia sa veľmi snažia, aby sa to dieťa naučilo. Dieťa je "kráľom domu" a vie to. Také dieťa vyrastie v análny agresívny typ. Sú to nedbanliví, neorganizovaní ľudia. Môžu byť krutý, deštruktívny, mať sklon k vandalizmu a graffiti. Iní rodičia sú striktní. Môžu použiť trest, súťaženie s deťmi od susedov. Tieto deti sa vyvinú v  zdržanlivý typ, vyznačuje sa čistotou, perfekcionizmom, húževnatosťou. Analogicky existujú dva falické typy osobnosti. Keď je chlapec kruto odmietnutý matkou a ohrozovaný otcom, potom má veľmi slabý zmysel pre sebaocenenie, keď príde na jeho sexualitu, zvyčajne sa od žien vzdiali, namiesto toho sa zahĺbi do kníh a pod. Dievča odmietnuté otcom a ohrozované matkou sa cíti rovnako zle. Ak chlapec nie je matkou odmietnutý, môže sa z neho stať zoženštený muž, ktorý je naviazaný na matku. Nemal dôvod identifikovať sa s otcom. Ak je dievča "otcovou princeznou" a matka je vyhostená, môžu sa u nej prejaviť maskulínne črty. Tieto rozličné charaktery demonštrujú dôležitosť Freudovej charakterológie.

Cvičenie: Zaraďte seba a niekoho známeho do horeuvedenej Freudovej typológie.

Terapia

Cieľom terapie je nevedomé spraviť vedomím

Freudova terapia bola vplyvnejšia ako všetky ostatné a vplyvnejšia ako všetky ostatné časti jeho teórie. Uveďme niekoľko hlavných čŕt:

• Uvoľnená atmosféra Klient sa musí cítiť voľný pre vyjadrenie akejkoľvek myšlienky.

• Voľná asociácia Klient môže hovoriť o čomkoľvek. Teória je to, čo s relaxáciou spraví pri nevedomých konfliktoch prvý krok. Terapeut je trénovaný rozpoznať určité kľúče k problémom a ich riešenia, ktoré klient môže prehliadnuť.

• Odpor Jeden z týchto kľúčov je odpor. Nastáva vtedy, keď sa klient pokúša meniť tému, zaspáva, príde neskôr, vynechá stretnutie. Odpor poukazuje na niečo vo voľných asociáciách, čo je, prirodzene nevedome, pokladané za ohrozujúce.

• Analýza snov V spánku sme obvykle menej odolní nevedomiu, mnohé myšlienky z nevedomia prichádzajú v symbolickej forme do vedomia.

• Prerieknutia Prerieknutie je "pošmyknutie sa jazyka". Freud cítil, že prerieknutia sú tiež kľúčom k nevedomým konfliktom.

K uzavretiu myšlienok o terapii pridávame pre viac zasvätených jeden zábavný oxymoron: fundamentálne pravidlo voľnej asociácie.

Prenos

V každom medziľudskom vzťahu existuje prenos. Ide o Freudov mimoriadne dôležitý objav. Freud hovorí: "Sú to nové vydania, napodobenia citových hnutí a fantázií, ktoré majú byť behom postupujúcej analýzy prebudené a stať sa vedomým, pri ktorých dochádza k charakteristickej náhrade nejakej predchádzajúcej osoby osobou lekára. Alebo povedané ináč, celá rada predchádzajúcich psychických zážitkov znovu ožíva nie ako minulosť, ale ako aktuálny vzťah k osobe lekára. Existujú prenosy, ktoré sa od svojho vzoru obsahovo nijako nelíšia, než touto náhradou. Sú to teda, obrazne povedané, jednoduché nové výtlačky, nezmenené nové vydania. Iné prenosy sú prepracované umeleckejšie, ich obsah bol oslabený, sublimovaný, ako to obvykle nazývam, a môžu sa stať vedomými tým, že sa oprú o nejakú obrazne použitú reálnu zvláštnosť týkajúcej sa osoby lekára alebo jeho pomerov. To sú už nové spracovania, nie len nové výtlačky. Prenos sa vytvára vo všetkých medziľudských vzťahoch, práve tak ako vo vzťahu pacienta k lekárovi, spontánne, je vždy skutočným nositeľom terapeutického pôsobenia. Pôsobí tým silnejšie, čím menej ho tušíme. Nevyvoláva ho teda psychoanalýza, tá ho iba odhaľuje vedomiu a zmocňuje sa ho, aby doviedla psychické pochody k žiadanému cieľu".

Prenos je u ľudí univerzálnym javom. Každý jedinec prežíva prítomnosť pod pretrvávajúcim dojmom minulých skúseností. Koncept prenosu zahrňuje mnohé typické javy, ktoré majú u každého človeka individuálnu a jedinečnú podobu.

Na začiatku objavovania prenosu nebola známa rozmanitosť prenosových a odporových fenoménov. Pri rozspomínaní a približovaní sa k nevedomému konfliktu je objavený odpor. Odpor čerpá silu z oživených nevedomých prianí vzťahujúcich sa k osobe analytika. Prenos stavia konflikty do súvislostí, v ktorých pôvodne vznikali. Freud tvrdil, že je nutné prenikať do spomienok a pripúšťať čo najmenej opakovania.

Spoločným menovateľom všetkých prenosov je opakovanie, ktoré sa zrejme vyskytuje v živote aj terapii spontánne. Freud zdôrazňuje spontánnosť prenosu, aby čelil námietke, že sú prenosy vytvárané psychoanalýzou. Poznáme prenosy u seba aj u ostatných ľudí. Pri kontakte s určitými konkrétnymi ľuďmi sa vždy dostávame do určitých konkrétnych konfliktov. Zdá sa, že nové vydania, alebo nové spracovania sa vždy automaticky opakujú, napriek veľkému úsiliu o zmenu chovania. Pri bližšom pohľade sa zisťuje, že spontánny vznik prenosu je podmienený súhrou nevedomého vnútorného očakávania a vonkajšieho vyvolávajúceho podnetu.

Bližšie sa pojmami prenosu, protiprenosu a odporu zaoberať nebudeme, čím by sme nepochybne vykročili za hranice základov psychoanalýzy.

Psychoanalýza masy

Základný model psychoanalytickej psychológie más vychádza zo vzťahu medzi egom a superegom. V mase predstavuje superego vodca, jeho program, ideály, normy správania, ktoré predkladá. Jeho moc nad masou vzniká tak, že jednotlivci masy sa identifikujú s vodcom. Namiesto ega sa dosadí superego (ideály, normy správania hlásané vodcom). Mnoho jednotlivcov si zvolí ten istý objekt (identifikujú sa so svojím vodcom). Vzniká masa. Vodca = ideál, môže poskytovať pudové uspokojenie. Ak dovolia ideály skupiny priame uspokojenie pudových prianí, môže dojsť k celkovým zmenám charakteru. Identifikácia s vodcom má charakter narcizmu.

Model masovej psychológie môžeme postaviť na niekoľkých fenoménoch:

• Fascinácie odrážajúce sa v zážitkoch "videl som vodcu".
• Vodca sa stáva inštanciou svedomia. Jednotlivec sa vzdá svedomia a prevezme ideál masy, vodca sa stáva svedomím.
• Obmedzenie schopnosti ega. Tam kde bolo ego, má byť superego. Zodpovedné, kritické ego je nahradené poslušnosťou.
• Záplava sociálnych citov, ktorá súvisí s hypotézou, ktorú Freud vyslovil pri interpretácii situácie v "detskej izbe", kde sa narodí ďalšie a ďalšie dieťa. Súrodenec je rival, ktorý môže obrať dieťa o lásku rodiča. Súrodenec je nenávidený. Časom dieťa zistí, že sa to nevyplatí. So súrodencami sa identifikuje (neskôr so školskou triedou). Vznikol spoločenský cit. Spoločenský cit vznikol na základe osobitnej identifikácie so súrodencami, je to takzvaný reakčný útvar na pôvodný rivalský postoj. Reakčný útvar predstavuje potlačenie pôvodných impulzov. To sa prejaví vo vystupňovaných impulzoch a emóciách. Spoločenský cit (jednotlivec) neznesie pochybnosť (verí), že všetci sú rovní pred imagom rodiča. Ak vznikne pochybnosť, dochádza k rozpadu skupiny. Kolektív sa bráni kritike. K tomu treba (keďže ide o reakčný útvar) nepriateľov. Príklad: Masa veriacich potrebuje neveriacich.
• Stupňovanie afektivity. Z nekomformity s ideológiou vznikajú u jedincov agresívne a libidózne snahy. Odtiaľ plynie afektivita.

Sen

Sen je psychický útvar, ktorý má zmysel

Sen je všetko to, z čoho sa dá prebudiť.
Paul Valéry

 

Freud sa dozvedá o potlačených prianiach z výsledkov analýz chybných úkonov (chápané ako výrazný odpor voči niekomu), snov, neuróz. V sne je cenzúra vedomia potlačená. Freud je slávny svojou technikou výkladu snov, kde dôležitú úlohu zohráva princíp práce nevedomia, snová symbolika vychádza zo sexuálnej symboliky. Túžby a želania v sne sa prezentujú vedomiu v zamaskovanej forme. Vedomie ich teda často nepozná. Týmto je sen ochrancom spánku. V dnešnej dobe sa tento názor považuje za prekonaný, a tvrdí sa opak, že spánok je ochrancom sna.

Freud si myslel, že sen je splnenie priania. Vychádza z predpokladu, že snívajúci vie, čo jeho sen znamená, ale nevie, že to vie, a preto si myslí, že to nevie.

Sny sú výsledkom snovej práce. Pôsobením snovej práce sú latentné pudové myšlienky znetvorené. Freud tvrdí, že okrem snovej práce je rozhodujúcim momentom snová cenzúra. Snovej cenzúre podliehajú tie veci, ktoré sú povahy hodnej zavrhnutia, urážlivé v sociálnom a etickom smere, veci, na ktoré sa vôbec neodvažujeme myslieť alebo na ktoré len s hnusom myslíme. Snovú prácu charakterizujú procesy zhustenia a presunu, plastická a obrazová reč.

Zhustením rozumieme skutočnosť, že manifestný sen má menej obsahu ako latentný, je skrátenou interpretáciou posledného. Zhustenie môže niekedy odpadnúť, spravidla sa vyskytuje enormne často, nestáva sa, že by manifestný sen bol obsahom a rozsahom bohatší ako latentný. Zhustenie sa uskutočňuje tým, že

• Určité latentné elementy nie sú vôbec pripustené.
• Zmnohých komplexov latentného sna prejdú do manifestného sna len nejaké zlomky.
• Latentné elementy, ktoré majú niečo spoločné sa spoja do manifestného sna a zlejú sa v jednotu.

Presunutie znamená fakt, že element, ktorý mohol vzbudiť nejaké podozrenie, bol odstránený a nahradený podobným. Treťou charakteristikou snovej práce je, že všetko sa nám predstavuje v obrazoch, plasticky. Plastickú prácu sna charakterizuje odpadávanie mnohých myšlienkových relácií, ktoré sa nemôžu nijako uplatniť. Latentná myšlienka sa môže prejaviť nie v celosti, ale môže byť redukovaná a rozpadnúť sa na mnoho parciálnych snov.

Freud je známy svojou symbolikou sna, kde väčšine symbolov priraďuje sexuálny charakter. Tvrdí, že nevedomé neodreagované hnutie je vlastným tvorcom sna, prináša psychickú energiu na jeho vytvorenie. Ako každé pudové hnutie, nemôže sa snažiť o nič iné ako o svoje vlastné ukojenie a skúsenosť výkladu sna ukazuje, že toto je zmyslom sna. Každý sen má predstavovať vyplnenie pudového priania.

Ďalšie myšlienky

V krátkosti môžeme spomenúť niekoľko Freudových myšlienok zo sociálno-kultúrnej oblasti. Za úspech a rozšírenie náboženstva sa môže ďakovať len tomu, že ľudstvo sa dostalo do tej pozície v akej bolo na začiatku vývoja. Náboženstvo nie je nič iné, ako ilúzia a splnenie najstarších, najsilnejších a najmohutnejších žiadostí ľudstva. Náboženstvo, ktoré je celkom podobným fenoménom vo svojej stavbe a tendencii ako symptómy psychoneuróz, nemôže byť nič trvalé a hrozí mu zánik, práve tak, ako keď sa v psychoanalýze odhalia jej príčiny a korene, psychoneuróza zmizne aj so všetkými symptómami. Preto veľkou úlohou v budúcnosti bude uvedomenie si príčin náboženstva a tým aj jeho odstránenie.

Hovorí, že každá kultúra je postavená na nátlaku pracovať a na pudovom odriekaní. Každá kultúra je produktom istej vrstvy ľudí, ktorá svoje zákony násilím vnucuje ostatným vrstvám, ktoré nie sú zúčastnené na tejto zákonodarnej práci. Ale práve tak ako v náboženstve sa stretávame s kacírmi (ľudia, ktorí odopreli poslušnosť dogmám), aj v dnešnej spoločnosti, v dnešnej kultúre nachádzame veľkú opozíciu más, ktoré nerozumejú, prečo by sa mali zriekať pudového ukojenia.

Východisko Freud vidí v tom, že ľudstvo v budúcnosti bude musieť ísť nie cestou nátlaku, ale rozumovo sa vyrovnať s realitou vzájomného spolužitia človeka s človekom.

Freud sa tiež venoval psychoanalytickému výkladu umenia, najmä rozboru diela Leonarda da Vinci. Tvrdil, že u Leonarda bolo libido sublimované do túžby po poznaní. Freud využil Leonardovu ranú spomienku, podľa ktorej sup prišiel k jeho kolíske, chvostom mu otvoril ústa a strčil mu chvost do úst. Leonardo nemal otca a Freud hovorí, že bol "supím dieťaťom". Jeho matka bola k nemu nežná, neskôr si ho vzal otec do svojho domu, kde mal Leonardo nevlastnú matku. Túto atmosféru údajne vystihol na obraze sv. Anny. Jej úsmev je podobný úsmevu Mony Lisy del Giacondo, ktorá údajne vzbudila spomienky na vlastnú matku. Takýto základný úsmev, veštiaci poznanie lásky, maľuje aj na ďalšie obrazy. Podľa Freuda sexualita výrazne determinuje spôsob, formu umeleckého diela.

Záver

Niektoré Freudove myšlienky sú ťažko akceptovateľné jeho kultúre a dobe. Iné sú nie ľahko testovateľné. Niektoré môžu byť záležitosťou jeho vlastnej osobnosti a skúseností. Freud bol vynikajúci pozorovateľ ľudí a mnohé z jeho tvrdení, ktoré vyslovil, majú relevantný dosah dodnes.

 


   Carl Gustav Jung 1875 - 1961

Všetka veda je funkciou duše a v nej má pôvod všetko poznanie
Duša je najväčší zo všetkých kozmických divov

Carl Gustav Jung

Freud povedal, že cieľom terapie je uvedomenie si obsahov nevedomia. Pojem nevedomia znie veľmi nepríjemne, prinajmenšom keď je nevedomie "kotol plný vriacich túžob, bezdná šachta zvrhlých, perverzných a incestných žiadostí, pohrebné miesto pre hrozivé zážitky a skúsenosti, ktoré sa napriek tomu vracajú a prenasledujú nás". Úprimne, toto neznie ako niečo, čo by sme si chceli uvedomiť.

Jeho mladší kolega, Carl Jung, naplnil svoju celoživotnú prácu prieskumom tohoto "vnútorného priestoru". Bol vybavený pozadím Freudovej teórie a očividne nevyčerpateľnými znalosťami mytológie, náboženstva a filozofie. Jung bol špeciálne dobre informovaný o symbolizme komplexných mystických tradícií ako sú gnosticizmus, alchémia a podobné tradície v hinduizme a budhizme. Ak by niekto mohol nájsť súvislosť medzi nevedomím a zvykmi, odhaľovanú v symbolickej forme, bol by to práve Carl Jung.

Jung mal vynikajúcu schopnosť pre ľahkozrozumiteľné, prehľadné sny a vízie. Na jeseň roku 1913 mal víziu monštruóznej povodne, ktorá pohltila väčšinu Európy a dosahovala až po hory rodného Švajčiarska. Videl tisíce topiacich sa ľudí v rozpadajúcej sa civilizácii. Potom sa voda premenila na krv. Táto vízia bola nasledovaná, v niekoľkých týždňoch snami, v ktorých sa objavovali večné zimy, krvavé rieky. Obával sa, že sa stával psychotikom.

Prvého augusta toho roku začala prvá svetová vojna. Jung cítil, že existovalo spojenie, nejaké spojenie medzi ním ako indivíduom a ľudstvom vo všeobecnosti, ktoré nedokázal nijako vysvetliť. Odvtedy, do roku 1928, prešiel bolestivým procesom seba-prieskumu, na základe ktorého sformoval základ svojho neskoršieho teoretizovania.

Opatrne zaznamenával svoje sny, fantázie a vízie, niektoré z nich maľoval a vytesával. Objavil, že jeho skúsenosti majú tendenciu formovať sa do určitých osôb, začínajúc múdrym starcom a jeho spoločníčkou, malým dievčaťom. Múdry starec sa vyvinul, počas niekoľkých snov, na starca s povahou spirituálneho guru. Malé dievča sa stalo animou, ženskou dušou, ktorá slúžila ako hlavné médium komunikácie s hlbšími aspektmi jeho nevedomia.

Trpaslík koženej hnedej farby sa objavil ako strážca vchodu do nevedomia. Bol "tieňom", primitívnym spoločníkom Jungovho ega. Jung sníval, že on a trpaslík zabili prekrásnu mladú blondínu, ktorú nazval Siegfried. Pre Junga toto reprezentovalo varovanie pred nebezpečenstvom uctievania slávy a heroizmu, ktoré by mohli čoskoro spôsobiť toľko smútku po celej Európe, a tiež varovanie pred nebezpečenstvom niektorých svojich vlastných tendencií uctievania autority (hrdina), Sigmunda Freuda.

Veľký podiel v jeho snoch mali motívy ako smrť, krajina smrti, vstanie z mŕtvych. Tieto reprezentovali nevedomie samotné, nie iba "malé" osobné nevedomie, ktorému Freud pripisoval tak veľký význam, ale nové kolektívne nevedomie celého ľudstva, nevedomie, ktoré obsahuje celú smrť, nie len osobných "duchov". Jung začal vidieť mentálne chorých ľudí ako ľudí, ktorí sú prenasledovaní týmito duchmi vo veku, kedy sa o málokom predpokladá, že v nich vôbec bude veriť. Ak by sme vedeli znovunadobudnúť naše mytológie, rozumeli by sme týmto "duchom", vyrovnali by sme sa bez problémov so smrťou, a uzdravili by sme naše mentálne choroby.

Kritici navrhovali, že Jung bol, veľmi jednoducho, sám chorý, keď sa to všetko stalo. Ale Jung cítil, že ak chceme preskúmať džungľu, nemôžeme sa plaviť v loďke sem a tam a pozorovať z pobrežia. Musíme sa dostať priamo do toho, nezáleží na tom ako divné a strašidelné sa to môže zdať.

Životopis

Carl Gustav Jung sa narodil 26. júna, 1875, v malej Švajčiarskej dedine Kesswille. Jeho otec Paul Jung bol evanjelický farár, jeho matka sa volala Emilie Preiswerk Jungová. Bol obklopený veľmi vzdelanou, rozsiahlou rodinou, zahŕňajúcu na jednej strane niekoľkých kňazov a na druhej strane niekoľko excentrikov.

Jung začal v šiestich rokoch s latinčinou, prejavil veľký záujem v jazyku a literatúre, zvlášť v starodávnej literatúre. Okrem väčšiny moderných západných európskych jazykov, Jung vedel čítať niekoľko starých jazykov, medzi inými sanskrit, jazyk originálnych hinduistických svätých kníh.

Jung bol skôr samotársky adolescent, ktorý sa nezaujímal veľmi o školu, zvlášť nie o súťaženie. Nastúpil do internátnej školy v Basel vo Švajčiarsku, kde sa stal objektom závistlivého trýznenia a trápenia. Začal používať chorobu ako ospravedlnenie, vyvíjala sa u neho tendencia nezvládať pracovať pod tlakom.

Jeho prvou voľbou kariéry bola archeológia, študoval medicínu na univerzite v Basel. Počas pracovania pod známym neurológom Krafft-Ebbingom, si zvolil za svoju kariéru psychiatriu.

Po absolvovaní školy, získal pozíciu v nemocnici v Zurichu, pod Eugenom Bleulerom, expertom na schizofreniu. V roku 1903 sa oženil s Emmou Rauschenbachovou. Prednášal na univerzite v Zurichu, mal súkromnú lekársku prax, jeho pôsobenie bolo mimoriadne rozsiahle, prednášal na svetových univerzitách, kongresoch.

Bol dlhodobý obdivovateľ Freuda, s ktorým sa stretol vo Viedni v roku 1907. Hovorí sa, že keď sa stretli, Freud zrušil na ten deň všetky stretnutia a hovorili spolu nepretržite 13 hodín, taký hlboký účinok malo stretnutie dvoch ohromných myslí. Freud považoval Junga za korunného princa psychoanalýzy a jeho dedičstva.

Jung sa ale nikdy úplne nestotožnil s Freudovou teóriou. Ich vzťah sa začal ochladzovať v roku 1909, počas výletu do Ameriky. Obaja sa zabávali tým, že jeden druhému analyzovali sny, zdanlivo išlo viac o zábavu ako o spoločenskú hru, keď Freud dal prehnane najavo odpor voči Jungovým snahám o analýzu. Freud nakoniec povedal, že by mali prestať, pretože mal obavy zo straty autority. Jung sa cítil dosť urazený.

Prvá svetová vojna bola pre Junga bolestivá etapa sebaprieskumu. Na druhej strane, bol to začiatok jednej z najzaujímavejších teórií osobnosti akú kedy svet uvidel.

O Jungovi je známe, že si postavil vlastný dom pri jazere Bollingene, kde každý rok trávil pol roka meditáciami a hlbokou analýzou.

Po vojne Jung často cestoval, navštívil niektoré kmeňové spoločenstvá v Afrike, Amerike a Indii. Do dôchodku odišiel v roku 1946, po smrti manželky v roku 1955 sa postupne vzdialil z pozornosti verejnosti. Zomrel 6. júna, 1961 v Zurichu.

Teória

Jungova teória rozdeľuje psyché na tri časti. Prvá časť je ego, ktoré Jung spája s vedomou mysľou. Blízke je osobné nevedomie, ktoré obsahuje čokoľvek, čo nie je práve vedomé, ale môže byť. Osobné nevedomie obsahuje spomienky, ktoré sú ľahko prístupné vedomiu a tie, ktoré boli potlačené z nejakej príčiny, nezahrňuje inštinkty.

Jung ale pridáva časť psyché, ktorá stavia jeho teóriu na miesto úplne odlišné od ostatných, kolektívne nevedomie. Môžeme ho nazývať tiež naše "psychické dedičstvo". Je to rezervoár našich skúseností ako druhu, druh vedomosti, s ktorou sa všetci narodíme. Vedomosť, ktorej si nikdy nemôžeme byť priamo vedomí. Ovplyvňuje všetky naše skúsenosti a správania, zvlášť emocionálne, môžeme to vedieť len nepriamo, pozeraním sa na výsledky.

Existujú skúsenosti, ktoré ukazujú efekt kolektívneho nevedomia jasnejšie ako ostatné: skúsenosti, zážitky lásky na prvý pohľad, zážitky deja vu (pocit, že toto sme už niekedy zažili), a okamžité rozpoznanie určitých symbolov a významov niektorých mýtov, tieto môžu byť pochopené ako okamžité spojenie vonkajšej reality a vnútornej reality nášho kolektívneho nevedomia. Impozantnými príkladmi sú kreatívne zážitky zdieľané umelcami, hudobníkmi po celom svete alebo spirituálne zážitky v mystike, náboženstve, tiež paralely v našich snoch, fantáziách, mytológiách, rozprávkach a literatúre.

Pekný príklad, ktorý bol významne diskutovaný je skúsenosť tesne pred smrťou. Zdá sa, že mnohí ľudia z mnohých kultúr zistili, že majú veľmi podobné spomienky, keď sa vrátia mimo nebezpečenstva istej smrti. Možno sme všetci "navrhnutí" tak, aby sme prežili smrť v podobnom rámci.

Archetypy

Archetypy sú zážitkové komplexy, ku ktorým dochádza osudovo, ich pôsobenie totiž začína v našom najosobnejšom živote. Preto už niekedy nestretávame animu ako vznešenú bohyňu, ale ako svoje najosobnejšie nedorozumenie, alebo ako svoj najodvážnejší čin. Keď napríklad starý, vysoko zaslúžilý učenec ešte v sedemdesiatich rokoch opustí rodinu a ožení sa s dvadsať ročnou červenovlasou herečkou, vieme, že si bohovia vyzdvihli ďalšiu obeť.

Obsahy kolektívneho nevedomia nazývame archetypy. Jung ich tiež nazýval dominanty, imagá, mytologické alebo prapôvodné obrazy. Archetyp je nenaučená tendencia prežívať udalosti určitým spôsobom.

Je veľký omyl predpokladať, že duša novorodenca je tabula rasa v tom zmysle, že vo vnútri nie je vôbec nič. Dieťa prichádza na svet s diferencovaným, dedičnosťou predurčeným a preto tiež individualizovaným mozgom, prejaví voči zmyslovým vzruchom, ktoré prichádzajú zvonka, nie nejakú, ale naopak, špecifickú pohotovosť, čo ihneď podmieňuje zvláštny, individuálny výber a utváranie apercepcie. Tieto pohotovosti sú zdedené inštinkty a dokonca aj rodinne podmienené preformácie. Sú to na inštinktoch založené, apriórne a formálne podmienky apercepcie. Jej existencia dáva detskému svetu a snovému svetu dospelých antropomorfnú pečať. To sú práve archetypy, ktoré určujú dráhy všetkej činnosti fantázie a tým vytvárajú vo fantazijných útvaroch detských snov a bludných produkciách schizofrenie podivuhodné mytologické paralely, ktoré možno koniec koncov nájsť, aj keď v menšej miere, tiež v snoch normálnych ľudí a neurotikov. Nejde tu teda o zdedené predstavy, ale o zdedené možnosti predstáv.

Archetyp sám o sebe nemá formu, správa sa ako "organizujúci princíp" vecí, ktoré vidíme alebo robíme. Pracuje tak ako inštinkty vo Freudovej teórii. Najprv chce dieťa niečo jesť, bez toho, aby vedelo, čo chce. Má viac než neobmedzenú túžbu, ktorá môže byť uspokojená určitými vecami, ale nie inými. Neskôr so skúsenosťou si dieťa začína túžobne želať niečo viac špecifické keď je hladné, fľašku s kakaom, koláč.

Archetyp je ako čierna diera vo vesmíre: vieme že je tam a vieme ako zakrivuje časopriestor.

Pôvodné pomery v štruktúre psyché sú rovnako prekvapivo uniformné ako u viditeľného tela. Archetypy sú niečo ako orgány preracionálnej psyché. Sú to večne dedené, charakteristické základné štruktúry, spočiatku bez špecifického obsahu. Špecifický obsah vzniká najskôr v individuálnom živote, kde sa osobná skúsenosť zachytí práve v týchto formách.

Musíme mať stále na pamäti, že to, čomu hovoríme archetypy, je samo o sebe nenázorné, ale jeho účinky, totiž archetypické predstavy, znázornenia umožňujú. S veľmi podobnou situáciou sa stretávame vo fyzike. Existujú tam najmenšie častice, ktoré sú sami o sebe nenázorné, ale majú účinky, z ktorých možno odvodiť určitý model.

Archetypické predstavy, ktoré nám nevedomie sprostredkováva, nesmieme zamieňať s archetypmi samotnými. Sú to mnohonásobne obmeňované útvary, ktoré odkazujú na základnú formu, ktorá je sama o sebe nenázorná. Pre túto formu sú charakteristické určité prvky vzorcov a určitý principiálny význam, ale tie sa dajú pochopiť len približne. Archetyp sám je psychoidný faktor, ktorý patrí, dá sa povedať, k neviditeľnej, ultrafialovej časti psychického spektra. Zdá sa mi pravdepodobné, že vlastná podstata archetypu je vedomiu neschopná, to znamená, že je transcendentná, a preto ju označujem ako psychoidnú.

Matka

Archetyp matky je obzvlášť dobrý príklad. Každý z našich predkov mal matku. Vyvinuli sme sa v prostredí, ktoré zahrňovala matka alebo jej náhrada. Nikdy by sme neboli prežili bez spojenia s opatrovaním, staraním sa o nás, pokiaľ sme boli bezmocné nemluvňatá. Stojí za zmienku, že "vyrastáme" spôsobom, ktorý odráža evolučné prostredie: prišli sme na tento svet pripravení chcieť matku, hľadať ju, rozpoznať ju, vyrovnávať sa s ňou.

Archetyp matky je naša vybudovaná schopnosť rozpoznať určitý vzťah. Jung hovorí, že toto je skôr abstrakcia, a že sme skôr schopní premietať (projekcia) archetyp do vonkajšieho sveta na konkrétnu osobu, obvykle na našu vlastnú matku. Dokonca keď archetyp nemá prístupnú reálnu, určitú osobu, máme tendenciu personifikovať archetyp, ktorý sa premení na mytologickú postavu. Táto postava symbolizuje archetyp.

Archetyp matky je symbolizovaný prapôvodnou matkou alebo "matkou zemou", v západných tradíciách reprezentovaný Evou, alebo Máriou, z mytológie symbolizovaný menej osobnými symbolmi, napríklad kostolom, národom, lesom alebo oceánom. Podľa Junga, niektorí ľudia, ktorých vlastná matka zlyhala v uspokojovaní požiadaviek archetypu, môžu byť tí, ktorí strávia svoj život hľadaním pohodlia v kostole alebo identifikáciou s krajinou, meditáciou pri soche Márie, alebo v živote pri mori.

Čím vzdialenejšia a neskutočnejšia je osobná matka, tým nižšie preniká synová túžba do hlbín duše a prebúdza prvotný a večný obraz matky, vďaka nemu, všetko čo človeka objíma, rozmaznáva, živí a účinne mu pomáha, naberá v našich očiach podobu matky, začínajúc almou mater univerzity až po personifikáciu miest, krajín, vied a ideálov.

Mana

Je dôležité pochopiť, že archetypy nie sú biologickej povahy ako Freudové inštinkty. Týkajú sa duchovných požiadaviek. Napríklad, ak sme mali sen, kde sa vizuálne vyskytujú dlhé objekty, Freud by navrhoval, že tieto objekty reprezentujú falus a nakoniec sex. Jung môže mať veľmi odlišnú interpretáciu. Dokonca aj celkom špecifické snívanie o penise nemusí mať nič spoločné s nenaplnenou potrebou sexu.

Je zvláštne, že v primitívnych spoločnostiach sa falické symboly obvykle nevzťahujú k sexu. Obvykle symbolizujú manu alebo spirituálnu silu. Tieto symboly by sa ukázali pri príležitostiach, kedy sú vyvolávaní duchovia, aby sa zvýšila úroda, množstvo rýb alebo aby sa niekto uzdravil. Spojenie medzi penisom a silou, medzi spermou a semienkom (rastliny), medzi oplodnením a úrodnosťou sú chápané väčšinou v každej kultúre.

Tieň

Sex a inštinkty života sú vo všeobecnosti reprezentované niekde v Jungovom systéme. Sú časťou archetypu nazývaného tieň. Odvodzuje ich z pred-ľudskej, zvieracej minulosti, kedy boli naše starosti limitované na prežitie a reprodukciu, kedy sme neboli vedomí sami seba.

Je to "temná stránka" ega, je to "diabol", ktorého sme schopní použiť a ktorý je tam uchovaný. Tieň je amorálny, ani dobrý, ani zlý, je ako zvieratá. Zviera je schopné starať sa nežne o mláďatá a kruto zabíjať pre jedlo. Nevyberá si. Robí to čo robí. Je "nevinné". Z našej ľudskej perspektívy, svet zvierat vypadá brutálne, neľudsky, tieň sa stáva časťou odpadu z nás, ktorý si niekedy nevieme priznať.
 
Symboly tieňa zahŕňajú hada, draka, monštrá, démonov. Obvykle strážia vchod do jaskyne, jazierko s vodou, ktoré symbolizuje kolektívne nevedomie. Nabudúce, keď sa vám bude snívať ako bojujete s démonom, môžete to byť vy sám s kým bojujete.

Persona

Persona reprezentuje náš spoločenský obraz. Slovo persona pochádza z latinského slova pre masku. Persona je maska, ktorú si nasadíme pred tým, ako sa ukážeme vonkajšiemu svetu. Začína ako archetyp, keď si personu prestaneme uvedomovať, stáva sa časťou nás, ktorá je najvzdialenejšia od kolektívneho nevedomia.

Je to len "dobrý dojem", ktorý si všetci želáme dosiahnuť počas hrania rolí, ktoré spoločnosť od nás vyžaduje. Samozrejme, môže to byť tiež "nepravdivý dojem", ktorý používame na zmanipulovanie ľudských názorov a správania. A naviac, môže byť mylná, dokonca vďaka nám samým. Našou typickou vlastnosťou je, že niekedy veríme, že sme skutočne to, čo predstierame.

Anima a animus

Stretnutie dvoch osobností je ako zmiešanie dvoch rôznych chemických látok
Pokiaľ vôbec dojde ku spojeniu, sú obe premenené

Časť našej osobnosti je rola muža alebo ženy, ktorú musíme hrať. Pre väčšinu ľudí je ich rola determinovaná ich fyzickým pohlavím. Ale Jung, ako aj Freud a Adler a ďalší cítili, že v podstate je každý z nás bisexuálny. Keď začíname žiť ako zárodok, máme nediferencované pohlavné orgány, ktoré sa iba postupne, pod vplyvom hormónov, stávajú mužské alebo ženské. Podobne, keď začíname náš sociálny život ako nemluvňatá, nie sme ani muži, ani ženy v sociálnom zmysle. Takmer okamžite, ako náhle vidíme ružové alebo modré oblečenie, prichádza vplyv spoločnosti, ktorý nás postupne formuje na mužov a ženy.

Vo všetkých spoločnostiach sa očakávania od mužov a žien odlišujú, obvykle založené na našich odlišných rolách v reprodukcii, často je veľa zahrňujúcich detailov výlučne súčasťou tradícií. V našej spoločnosti ešte aj dnes existuje mnoho týchto tradicionálnych očakávaní. Od žien sa očakáva, že budú viac opatrovateľské, menej agresívne, od mužov sa stále očakáva, že budú silní a ignorovať emocionálnu stránku života. Jung cítil, že tieto očakávania znamenajú vyvinutie iba polovice nášho potenciálu.

Anima je ženský aspekt nachádzajúci sa v kolektívnom nevedomí mužov, a  animus je mužský aspekt v kolektívnom nevedomí žien. Spolu odkazujú na syzygiu. Anima môže byť personifikovaná ako mladé dievča, veľmi spontánne, intuitívne, alebo ako bosorka, alebo tiež ako matka zem. Je asosciovaný s hlbokou emocionalitou a silou života. Animus môže byť personifikovaný ako múdry starec, čarodejník, alebo často skupinou mužov, má tendenciu byť logický, často racionálny, dokonca hádavý.

Každý muž v sebe nosí odpradávna obraz ženy, nie obraz tejto určitej ženy, ale skôr obraz nejakej ženy. Tento obraz je v podstate nevedomou, z pradávnych dôb pochádzajúcou a živému systému vštiepenou, zdedenou látkou, je to akýsi "typus" (archetypus) všetkých skúseností rady predkov s ženskou bytosťou, koncentrát všetkých dojmov zo ženy, zdedený psychický adaptačný systém. To isté platí o žene: oná má svoj vrodený obraz muža.

Tak ako u muža obecne prevažuje vo vonkajšom zameraní logika a vecnosť, alebo sa to aspoň považuje za ideál, tak u ženy je to cit. Ale v duši sa tento pomer obracia. Muž smerom dovnútra cíti, žena však uvažuje. Preto muž ľahšie prepadá totálnemu zúfalstvu, kde žena je stále ešte schopná utešovať a dúfať, a teda sa skôr pripraví o život muž, ako žena. Do tej miery, ako sa žena môže stať obeťou sociálnych okolností, napríklad ako prostitútka, tak prepadne muž impulzom nevedomia, alkoholizmu a iným nerestiam.

Anima a animus je archetyp cez ktorý komunikujeme s kolektívnym nevedomím vo všeobecnosti, a je dôležité dostať sa s ním do styku. Je to tiež archetyp zodpovedný za lásku. Sme, ako navrhovali starovekí Gréci, vždy hľadajúci našu druhú časť, druhú polovicu, v príslušníkoch opačného pohlavia. Keď sa zaľúbime na prvý pohľad, našli sme niekoho, kto "napĺňa" náš anima alebo animus archetyp obzvlášť dobre.

Len ťažko sa dá tento bohatý svet považovať za tak chudobný, aby človeku túžiacemu milovať nemohol poskytnúť vhodný objekt. Svet predstavuje nekonečný priestor každému. Je to skôr neschopnosť milovať, ktorá okráda človeka o jeho možnosti. Prázdny je tento svet len pre toho, kto nevie zamieriť svoje libido na veci a ľudí tak, aby si ich oživil a skrášlil. Čo nás teda núti robiť si náhradu z nás samých, nie je vonkajší nedostatok objektov, ale vlastná neschopnosť láskyplne pojímať čokoľvek okrem seba. Zaiste nás môžu deprimovať ťažkosti životného postavenia a boja o existenciu, ale ani tiaživé vonkajšie okolnosti nebudú láske na prekážku, naopak nás môžu vybičovať k najväčšiemu vzopretiu.

Uvádzame niekoľko ďalších Jungových myšlienok, ktoré súvisia s tématikou archetypov anima a animy, a zaslúžia si väčšiu pozornosť.

Opačné pohlavie má v sebe tajomnú dráždivosť, ktorá je spojená s plachosťou a snáď tiež trochou škaredosti: práve preto je to kúzlo mimoriadne príťažlivé a fascinujúce, aj keď k nám nepristupuje zvonka ako žena, ale zvnútra ako duševné pôsobenie, napríklad v podobe pokušenia odhodiť za určitej nálady, alebo v afekte všetky zábrany a podľahnúť.

Vzhľadom k tomu, že animus s obľubou argumentuje, zastihneme ho najľahšie, keď sa činí v diskusiách o tom, kto má pravdu. Aj muži sú isto schopní argumentovať veľmi žensky, ak sú posadnutí animou, čím sa z nich stane animus ich animy.

Persona, ideálny obraz muža, akým by mal byť, sa vnútorne kompenzuje ženskou slabosťou, a ako hrá indivídum navonok siláka, vo vnútri sa stáva ženou, animou, pretože je to anima, ktorá vychádza persone v ústrety. Pretože je však pre extravertované vedomie vnútro temné a neviditeľné, a človek je naproti tomu schopný uvedomovať si svoje slabosti tím menej, čím viac sa identifikuje s personou, tak takisto zostáva protiklad persony, anima, celkom v temnotách a tak sa najskôr premieta, čím sa hrdina dostáva do topánok svojej ženy. Žena ťažko znáša, keď príliš vzrastá jej moc. Stane sa potom menejcennou a tým sa mužovi dostane vítaný dôkaz, že nie on, hrdina, je v "súkromnom živote" menejcenný, ale jeho žena. Žena má ilúziu, pre mnohé tak príťažlivú, že sa aspoň vydala za hrdinu, bez starosti o vlastnú neužitočnosť. Tejto hre ilúzií sa často hovorí "životný obsah".

Mladý človek vo veku, keď je už spôsobilý k sobášu, má síce už vedomie ja (mladá žena spravidla väčšie ako mladý muž), ale nie je to ešte tak dávno, keď sa vynoril z mĺh počiatočnej nevedomosti. Má preto rozsiahle oblasti, ktoré ešte ležia v tieni nevedomosti a ich dosah im zatiaľ neumožňuje vytvoriť psychologický vzťah. Mladému človeku je dané len neúplné poznanie druhého aj seba samého, preto môže poznať motívy druhého a svoje vlastné len nedostatočne. Spravidla sú motívy jeho jednania nevedomé. Hoci subjektívne sa mu zdá, ako by bol veľmi vedomý. Človek totiž vždy preceňuje dané vedomé obsahy a zostáva veľkým a prekvapujúcim objavom, že to, čo považujeme za konečný dosiahnutý vrchol, je v skutočnosti iba najnižší stupeň veľmi dlhého schodišťa.

Dokáže muž písať o žene, o svojom úplnom opaku? Myslím tým niečo skutočného, čo by bolo mimo sexuálne programovanie a resentiment, mimo ilúziu a teóriu. Neviem, kto by si trúfal byť tak nadradený. Žena totiž stojí vždy tam, kam padá mužov tieň, preto si ju muž až príliš často so svojím tieňom pletie, a keď chce toto nedorozumenie napraviť, tak ženu precení a začne do nej vkladať svoje klamlivé ideály.

Žena, ktorá bojuje s otcom, má stále ešte možnosť pudovo ženského života, pretože odmieta len to, čo je cudzie. Keď však bojuje s matkou, môže dospieť k vyššiemu uvedomeniu a riskuje zároveň poškodenie inštinktu, pretože v matke popiera aj všetkú temnotu, pudovosť, obojstrannosť a nevedomosť vlastnej bytosti.

Žiadny muž nie je, na akúkoľvek dobu, schopný baviť sa s animom bez toho, aby okamžite neprepadol svojej anime. Kto by potom mal ešte toľko zmyslu pre humor, aby v rozhovore objektívne počúval, bol by určite nesmierne udivený ohromujúcim množstvom všedných obratov, zneužitých otrepaných právd, fráz z novín. Je to rozhovor, ktorý sa bez ohľadu na tých či oných účastníkov milión krát opakuje vo všetkých jazykoch sveta a v podstate je vždy ten istý.

Keď vidíte, ako veľmi sa bojí typický intelektuál zamilovať, tak sa vám ten strach bude zdať na prvý pohľad prehnaný. Ale on má zrejme pre strach dobrý dôvod, lebo je nanajvýš pravdepodobné, že sa v tomto prípade bude chovať  skutočne nezmyselne. Premôžu ho jeho city, ktoré reagujú len na archaický alebo nebezpečný typ ženy. Preto majú niektorí intelektuáli sklon ženiť sa pod svoju úroveň. Dostane ich upratovačka, alebo kuchárka. V skutočnosti sa chytia do pasce vlastných archaických citov, za ktoré necítia zodpovednosť. Boja sa teda právom, keďže ich city ich môžu zaviesť do záhuby. V myslení sú nenapadnuteľní. V tom sú silní a nezávislí. Ale prostredníctvom citu sa dajú ovplyvniť, premôcť, podviesť a využiť a to oni veľmi dobre vedia. Preto by človek nikdy nemal chcieť intelektuála nútiť do jeho citu. Intelektuál ho potlačí železnou päsťou, pretože vie, ako je nebezpečný.

Iné archetypy

Jung povedal, že nie je fixovaný počet archetypov, ktoré by sa dali jednoducho vymenovať a naučiť. Prekrývajú sa a vnárajú jeden do druhého tak ako potrebujú a ich logika sa nie vždy dá postrehnúť. Uvádzame niektoré z nich:

Okrem matky existuje niekoľko ďalších archetypov rodiny. Obvykle je to otec, kto symbolizuje vodcu alebo autoritatívnu postavu. Existuje tiež archetyp rodina, ktorý reprezentuje ideu pokrvného vzťahu, ktorý zaväzuje hlbšie ako vzťahy založené na vedomých príčinách.

Existuje tiež archetyp dieťa, reprezentované v mytológii, umením detí, zvlášť nemluvniat, ako aj inými malými tvormi. Archetyp dieťa má tiež významné miesto v niektorých náboženských smeroch.

Mnoho archetypov sú postavy z príbehov. Jedným z hlavných je archetyp hrdina. On má mana osobnosť, je víťazom bojov nad diabolskými drakmi a príšerami. V zásade, reprezentuje ego - zvykneme sa identifikovať s hrdinom príbehu, obvykle je zamestnaný bojovať s tieňom, vo forme draka a iných monštier. Hrdina je tiež nerozvážny, ignoruje iné prístupy kolektívneho nevedomia. Luke Skywalker z hviezdnych vojen je dokonalou ukážkou hrdinu.

Hrdina je tu najčastejšie, aby zachránil pannu. Ona reprezentuje čistotu, nevinnosť a s najväčšou pravdepodobnosťou naivitu. Na začiatku príbehu hviezdnych vojen je princezná Leia panna. Ako sa príbeh rozvíja, stáva sa animou, objavujúca možnosti sily - kolektívneho nevedomia - a stáva sa ekvivalentným partnerom Lukovi, o ktorom sa zistí, že je jej brat.

Hrdina je vedený múdrym starcom. On je formou anima (animus) a odkrýva hrdinovi povahu, podstatu kolektívneho nevedomia. V hviezdnych vojnách je vytvorený postavou Obi Wan Kenobi a neskôr postavou Yoda. Všimnime si, že obaja učia Luka podstatu sily a ako náhle Luke dozrie, obaja zomierajú a stávajú sa jeho súčasťou.

Mohli by sme byť zvedaví na archetyp reprezentovaný Darth Vaderom, temným otcom. On je tieňom a majstrom temnej strany sily. Neskôr sa ukáže, že je otcom Luka a Leii. Keď zomrie, stáva sa jedným z múdrych starcov.

Existuje tiež archetyp zviera, reprezentovaný ľudskými vzťahmi vo svete zvierat. Ukážkou je hrdinov verný kôň. Hady sú obvykle symbolomi zvieracieho archetypu a sú považované za obzvlášť múdre. Zvieratá sú v kontakte so svojimi zvykmi viac ako my. Pravdepodobne loajálne malé roboty a spoľahlivá stará vesmírna loď - Sokol - sú symboly zvierat.

Je tu tiež podvodník, často reprezentovaný klaunom alebo kúzelníkom. Úlohou podvodníka je prekaziť hrdinov postup a spôsobiť ťažkosti. V severskej mytológií má veľa božských dobrodružstiev pôvod v nejakom triku, ktorý prichystal poloboh Loki.

Existujú ďalšie archetypy, o ktorých je zložitejšie hovoriť. Jedným je originálny muž, reprezentovaný v západných náboženstvách Adamom. Iným je archetyp boha, reprezentujúci našu potrebu porozumieť univerzu, dať zmysel všetkému, čo sa deje, vidieť všetko ako niečo, čo má zmysel a smer.

Hermafrodit, žena a muž spolu, reprezentuje splynutie protikladov, dôležitú myšlienku v Jungovej teórii.

Najdôležitejši archetyp zo všetkých je ja (self). Ja je konečná jednota, zosúladenie osobnosti a je symbolizovaný kruhom, krížom a symbolmi mandál, ktoré Jung rád kreslil. Mandala je maľba používaná pri meditácii. Jung veril, že dokonalosť osobnosti je úplne dosiahnutá až v okamihu smrti.

Cvičenie: Uvažujme tri archetypové situácie. (1) Impulz lásky na prvý pohľad, rozozvučanie magického pocitu, dokonalý stav, kedy sú maximálne citlivé všetky vnemy, stav, kedy sme zameraní a sústredíme sa stopercentne na objekt lásky (presnejšie na jeho projekciu). (2) Stav deja vu, pocit, že tu sme už niekedy boli, že táto situácia teraz sa už niekedy odohrala, a tušíme, ako bude pokračovať. (3) Prežitie pocitov rozprávkovej postavy, identifikácia s rozprávkovou postavou, pre mužov napríklad hrdina, pre ženy napríklad princezná. Cvičenie sa bude týkať práce so subjektívnym prežívaním. Pre každú z uvedených troch situácií (ak ste to už nevedome nespravili počas čítania) si predstavte  interpretáciu, keď ste naozaj zažili daný pocit, daný stav. Seba si predstavujte asociovane, to znamená, že v predstave nevidíte seba, ale situáciu prežívate vaším pohľadom. Môžete si pomôcť zatvorením očí. Cieľom je uvedomiť si "určitú výnimočnosť" daných situácií, čím sa vám práve podarí "dotknúť sa" archetypových procesov.

Dynamika psyché

Zaoberali sme sa obsahom psyché. Pozrime sa bližšie, na základe akých princípov psyché operuje. Jung hovorí o troch princípoch, prvým z nich je princíp protikladov. Každé želanie okamžite pripomenie protiklad. Ak máme napríklad túžbu, o ktorej si myslíme, že je pozitívna, niekde v nás automaticky existuje opačná túžba. Ide o veľmi jednoduchý princíp: na to, aby sme mohli mať predstavu dobra, musíme mať tiež predstavu zla.

Uvažujme príklad, kde vidíme malé zranené mláďa. Držíme ho v dlaniach, a chystáme sa mu pomôcť, chceme, aby sa uzdravilo. Nepopierateľne sa ale objaví myšlienka, ako ho môžeme v dlaniach rozmliaždiť, rozdrviť.

Podľa Junga je to opozícia protikladov, ktoré vytvárajú napätie, zmenu, psychickú silu libido. Je to ako dva póly batérie alebo rozštiepenie atómu. Je to kontrast, ktorý dáva energiu, tak ako silný kontrast dáva väčšiu energiu, slabý kontrast dáva nepatrnú energiu.

Duša ako systém, ktorý sa sám reguluje, sa udržuje v rovnováhe ako život tela. Ku všetkým excesívnym pochodom pristupujú ihneď a nutne kompenzácie, bez ktorých by neexistovala ani normálna látková výmena, ani normálna psyché. V tomto zmysle môžeme prehlásiť učenie o kompenzácii za základné pravidlo duševných reakcií. Príliš málo tu spôsobuje príliš veľa tam.

Libido je celková životná energia, vnímame ju subjektívne ako túžby, potreby, snahy, vášne. U Freuda je lidido chápané ako dynamická pudová tendencia, súvisiaca s ľudskou sexualitou.

Druhým princípom je princíp ekvivalencie. Energia vytvorená protikladmi je na oboch stranách rovnaká. Keď sme držali v dlaniach mláďa, existovala energia, ktorej prejavom bola snaha mláďaťu pomôcť. Existovalo ale ekvivalentné množstvo energie, ktorého dôsledkom by bolo rozmliaždenie mláďaťa. Mláďaťu sme sa snažili pomôcť, čo sa ale stalo s druhou energiou?

Závisí to od postoja ku túžbe, ktorá sa nenaplnila. Ak to akceptujeme, vyrovnáme sa s tým, berieme to na vedomie, energia sa obráti smerom ku zdokonaleniu našej psyché. Inými slovami, rastieme.

Ak predstierame, že sme nikdy nemali túto diabolskú myšlienku, ak ju popierame alebo potláčame, energia bude smerovať ku rozvíjaniu komplexu. Komplex je vzor potlačených myšlienok, pocitov a prianí, ktoré sa zhlukujú a vytvárajú tému poskytovanú niektorým archetypom. Ak popierame, že by sme niekedy mali myšlienku rozmliaždenia mláďaťa, možno sme ju uložili do formy ponúkanej tieňom, našej temnej stránky. Napríklad: Ak muž popiera svoju emočnú stránku, jeho emocionalita môže nájsť svoju formu v archetype anima.

Odtiaľto prichádza problém: ak celý život predstierame, že sme iba dobrí, ak dokonca nemáme schopnosť klamať a podvádzať, kradnúť, zabíjať, tak vždy, keď konáme dobro, druhá stránka nás prechádza do komplexu tieňa. Komplex začína žiť samostatný život a bude nás trápiť. Môže sa stať, že sa zobudíme z otrasných nočných mor, v ktorých mliaždime malé mláďatá.

Ak sa komplex vyvíja dlhšie, môžeme ním úplne posadnúť, čo sa prejaví rozdvojenou osobnosťou. Rozdvojená osobnosť je vzácna, a má tendenciu vyvíjať sa do extrémnych protikladov. Príkladom môže byť hlavná postava z filmu Fight Club. Psyché sa riadi samoreguláciou, protiklady vedomia a nevedomia majú tendenciu sa kompenzovať. Pri dlhodobej porušenej nerovnováhe vznikajú komplexy a neurózy.

Posledným princípom je princíp entropie. Toto je tendencia spájania protikladov, tiež znižovania energie, počas celého ľudského života. Jung si požičal myšlienku z fyziky, kde entropia odkazuje na tendenciu všetkých fyzikálnych systémov, tendenciu znižovania, presnejšie: všetka energia sa rovnomerne distribuuje. Napríklad: Ak je veľmi horúci radiátor v miestnosti, celá miestnosť sa otepľuje.

Keď sme mladí, protiklady majú tendenciu byť v extrémoch, máme veľa energie. Napríklad adolescenti zvyknú preháňať, zveličovať rozdiely medzi mužmi a ženami, kde chlapci sa snažia byť tvrdí, drsní, a dievčatá sa ekvivalentne snažia byť ženské. Ich sexuálna aktivita je obdarená veľkými množstvami energie. Adolescenti tiež často a prudko striedajú extrémy, chvíľu sú divokí a blázniví, o minútu neskôr sú pokojní a tichí.

Postupom času ako starneme si väčšina z nás zvykne na naše odlišné stránky. Sme o niečo menej naivní a idealistickí a rozpoznávame, že sme pestrá zmes dobra a zla. Sme menej ohrozovaní opačným pohlavím a stávame sa viac andogynickými. Dokonca aj fyzicky, v starobe sa muž so ženou znášajú ľahšie. Uvedený proces povznášania sa nad protikladmi, videnia oboch stánok toho, čím sme, nazývame transcendencia alebo  individuácia, ktorý má zvláštne miesto v Jungovej psychológii. Individuácia existuje ako možnosť. Je to proces, ktorý je odpozorovaný, je to jav, ktorý prebieha. Neexistuje naň technika ani metóda, je to proces, ktorý prebieha individuálne u každého z nás, ktorý vytvára paralelu s rastom a starnutím tela, u každého prebieha odlišne. Jung rozdeľuje obdobie života človeka na dve približne rovnaké obdobia. Počas prvého sa človek orientuje navonok, nachádza svoje uplatnenie vo vzťahoch v spoločnosti, k opačnému pohlaviu, k zamestnaniu, k rodine. Počas druhého obdobia sa zameriava dovnútra, na starobu, vyrovnáva sa sám zo sebou. Individuácia znamená uvedomovanie si neuvedomených obsahov, porovnávanie seba s rodinou, priateľmi, okolím, sleduje svoje odlišnosti a zisťuje aký je. Počas individuácie človek prechádza postupnosťou archetypov. V prvej polovici svojho života sa formuje naše Ja a persona, poznávame naše okolie a prispôsobujeme sa mu. V druhej polovici prehlbujeme pohľad do seba samého, je to zároveň určitá príprava na starobu a smrť. Jadrom každej životnej filozofie je spoznať seba samého. Individualizácia je úmyselné vyzdvihovanie a zdôrazňovanie domnelej svojráznosti v protiklade ku kolektívnym zreteľom a záväzkom. Individuácia (nie individualizácia) je proces dozrievania ľudskej individuality, ktorej cieľom je svojbytnosť, samostatnosť. Jedinec, ktorý si nie je vedomý vlastnej individuality, sa identifikuje s kolektívom a je pre neho typická davová psychóza. Osoba (zvyčajne herec, politik, športovec), do ktorej sa premieta jeho nevedomá individualita, má nad ním obrovskú sugestívnu moc.

Je o toľko pohodlnejšie hlásať desaťtisícom ostatných ľudí všeliek, ktorý človek už potom nemusí užívať a všetko trápenie, ako je známe, má svoj koniec, len keď je čo najviac ľudí pohromade. V stáde neexistujú pochybnosti, a čím väčšia masa, tým väčšia pravda, ale aj väčšia katastrofa. Nakopeniny ľudí sú vždy liahňami psychických epidémií. Kde je v pohybe nie jedinec, ale dav, tam prestáva ľudská regulácia a začínajú pôsobiť archetypy, čo sa stáva aj v živote jedinca, keď vidí, že stojí pred situáciou, ktorú už nie je možné zvládnuť jemu známymi kategóriami.

Ja (self)

Zmyslom života indivídua môže byť pochopenie seba. Ja je archetyp, ktorý reprezentuje transcendenciu všetkých protikladov, každý aspekt našej osobnosti je ekvivalentne zastúpený. Vtedy už nie sme viac mužom ani ženou, ani egom ani tieňom, ani dobrom ani zlom, ani vedomým ani nevedomým. Bez protikladov nie je energia a prestávame konať. Samozrejme, viac nepotrebujeme konať.

Aby sme sa vzdialili od mystiky, môžeme pochopenie seba považovať za akúsi vyrovnanú pozíciu v našej psyché. Keď sme mladý, zameriavame sa na ego a obávame sa trivialít našej osobnosti. Keď sme starší, zameriavame sa o niečo hlbšie, na seba, a dostávame sa bližšie ku všetkým ľuďom, životu, univerzu.

Synchronicita

Tvorcovia teórií osobnosti sa dlhú dobu hádali, či možno psychologické procesy poňať v pojmoch mechanizmu alebo teleológie. Mechanizmus reprezentuje myšlienku, kde veci fungujú ako príčinu a následok. Jedna vec vedie do ďalšej, budúcnosť je determinovaná minulosťou. Teleológia reprezentuje inú myšlienku, kde sme vedení, ovládaní myšlienkami o budúcnosti, vecami ako sú účely, významy, hodnoty a podobne. Mechanizmus je spojený s determinizmom a s prírodnými vedami. Teleológia je spojená so slobodným výberom a stáva sa viac vzácnou. Je viac bežná v náboženstve, filozofii a tiež medzi tvorcami teórií osobnosti.

Freudisti a behavioristi smerovali ku myšlienkam mechanizmu a naopak, neofreudisti, humanisti a existencialisti vychádzali z teleológie. Jung veril, že oboje hrá svoju rolu a dodal tretiu alternatívu, nazývanú synchronicita.

Synchronicita je výskyt dvoch udalostí, ktoré nie sú spojené kauzálne, ani teleologicky, pričom majú určitý význam. Raz bol klient požiadaný, aby popísal sen, kde vystupoval skarab, keď o chvíľu vletel dovnútra cez okno chrobák veľmi podobný skarabovi. Niekedy máme o niečom sen, zobudíme sa, a situácia, ktorá nastala v sne, sa zreprodukuje "v skutočnosti". Chystáme sa poslať sms správu a vo chvíli, keď ju odosielame, prichádza sms správa od nášho adresáta. Mnohí psychológovia tieto udalosti nazývajú koincidenciou, snažia sa ukázať, že týchto udalostí sa deje oveľa viac ako si všímame. Jung veril, že existujú indikácie, ako sme prepojení, medzi ľuďmi navzájom, s prírodou celkovo, cez kolektívne nevedomie.

Jung si nikdy nebol istý o vlastných náboženských presvedčeniach. Táto neobvyklá myšlienka synchronicity je ľahko vysvetlená v hinduistickom pohľade na realitu. V hinduistickom pohľade sú naše individuálne egá ako ostrovy v mori, pozeráme sa každý z nás na svet a myslíme si, že sme separované entity. To čo nevidíme je, že sme všetci spojení významom morského dna pod vodou.

Synchronicita robí Jungovu teóriu zvláštnou, ktorá je nie len kompatibilná s parapsychologickými fenoménmi, ale dokonca sa ich pokúša vysvetliť.

Cvičenie: Premietnite si niekoľko synchronicitných udalostí, na ktoré si spomínate. Aký význam im pripisujete?

Introverzia a extroverzia

Jung rozvinul typológiu osobnosti, ktorá sa stala tak populárnou, že si niektorí ľudia neuvedomujú, že urobil čokoľvek iné. Začína rozdelením introverzie a extroverzie. Introverti sú ľudia, ktorí preferujú ich vnútorný svet myšlienok, pocitov, fantázií, snov, zatiaľ čo extroverti preferujú externý svet vecí, ľudí, aktivít. Introvert prijíma viac informácií zo svojho vnútra, extrovert zo svojho okolia.

Funkcie

Či už sme introverti, alebo extroverti, potrebujeme sa vyrovnať ako s našim vnútorným, tak s vonkajším svetom, každý z nás má určité preferované spôsoby. Jung navrhoval, že existujú štyri základné spôsoby alebo funkcie.

Vnímanie. Vnímanie znamená získavanie informácie prostredníctvom zmyslov. Vnímajúca osoba je dobrá v pozorovaní, počúvaní a všeobecne v poznávaní sveta. Jung túto funkciu nazval iracionálnou. Ide viac o získavanie informácie ako o jej posudzovanie.

Myslenie. Myslenie znamená vyhodnocovanie informácie, alebo myšlienok racionálne, logicky. Jung túto funkciu nazval racionálnou, ide o význam, ktorý zahrňuje robenie záverov, neide o jednoduchý príjem informácie.

Používanie intuície. Intuitívne vnímanie je druh vnímania, ktorý nepatrí k vedomým procesom. Je iracionálne, ide o vnímanie, ktoré prichádza ako vyhodnotenie komplexných blokov informácií, je oveľa zložitejšie ako jednoduchý príjem informácie, ako je napríklad pozeranie alebo počúvanie.

Cítenie. Cítenie, podobne ako myslenie, je záležitosťou vyhodnocovania informácie, tento krát zvažovaním emocionálnej odpovede, reakcie. Jung ju nazval racionálnou, prirodzene, nie v obvyklom zmysle.

Všetci máme tieto štyri funkcie. Každá je zastúpená v iných proporciách. Každý z nás má primárnu funkciu, ktorú preferuje, ktorá je najlepšie vyvinutá, ďalej sekundárnu funkciu, ktorej sme si vedomí a ktorá podporuje primárnu funkciu. Terciárna funkcia je slabo vyvinutá a skoro vôbec nie je vedomá. Podradená funkcia je veľmi slabo vyvinutá a nevedomá, jej existenciu môžeme popierať.

Väčšina z nás má rozvinutú jednu, alebo dve funkcie, našim cieľom by malo byť vyvinutie všetkých štyroch funkcií. Znovu pripomíname, že Jung videl transcendenciu v protikladoch.

Existuje rozšírená Jungova typológia, ktorej autorom je Katharine Briggs a jej dcéra Isabel Briggs Myers. Pre detailnejšie informácie si môžete pozrieť článok o typológii MBTI®. Jung vo svojej typológii pripisoval dôležitý význam tomu, čo sa deje vo vnútri človeka - hovorí o štyroch funkciách. Mnohí psychológovia neskôr zdôrazňovali vonkajšie prejavy a možnosť využitia daného typu - hovoria o štyroch vlastnosiach alebo meta-programoch. Obidva modely sú kompatibilné a pri hlbšom skúmaní je možné nájsť medzi nimi izomorfizmus.

V rozšírenej typológii budeme sledovať štyri stupnice, rozdelenia, meta-programy.

Extroverzia-intorverzia je najdôležitejšie rozdelenie. Výsledky výskumu ukazujú, že 75\% populácie tvoria extroverti.

Vnímanie-intuícia. 75% populácie je viac vnímajúcej ako intuitívnej.

Myslenie-cítenie. Uvedené zložky sú rozložené v populácii takmer rovnomerne, 2/3 mužov preferujú myslenie, 2/3 žien preferujú cítenie. Môžeme brať do úvahy určitý stereotyp vytvorený spoločnosťou, kde muži sú mysliaci a ženy sú cítiace a kde v opačnom prípade sa môže stať, že cítiaci muž, alebo mysliaca žena bude mať ťažkosti so stereotypnými očakávaniami ľudí. Uvedomme si, že Jungiáni považujú myslenie a cítenie za ekvivalentné funkcie.

Vyhodnocovanie, posudzovanie - pozorovanie, vnímanie. Nejedná sa o originálne Jungove dimenzie. Vyhodnocovači sú obvykle viac opatrní, nesmelí, plachí. Pozorovatelia sú zvyčajne viac spontánni, niekedy nedbajúci, neopatrní. Vyhodnocovači prijímajú viac informácie na vstupe, pozorovatelia posielajú viac informácie na výstup. Vyhodnocovači a pozorovatelia sú zastúpení v populácii rovnomerne.

Zamyslime sa nad nasledovným tvrdením: ak je človek extrovert vyhodnocovač, potom je mysliaci alebo cítiaci, nech je silnejšie čokoľvek (myslenie alebo cítenie).

Uveďme detailnejšie našu typológiu:

• Extrovert cítiaci s intuíciou => vyhodnocovač. Títo ľudia majú dar reči, zvyknú idealizovať svojich priateľov, sú dobrými rodičmi, niekedy sa nechajú zneužívať. Sú dobrí terapeuti, učitelia, predavači.

• Extrovert intuitívny s cítením => pozorovateľ. Majú radi originálnosť a prekvapenia. Vyjadrujú sa emocionálne. Ľahko podľahnú napätiu, majú tendenciu cítiť sa nesvojími, rozpačito. Sú dobrí predavači, politici, herci.

• Extrovert mysliaci s intuíciou => vyhodnocovač. Majú radi organizáciu a štruktúru, sú dobrí výkonný pracovníci a administrátori.

• Extrovert intuitívny s myslením => pozorovateľ. Sú živí, čulí, nie sporiadaní a jednotvárni. Ako priatelia sú trochu nebezpeční, zvlášť ekonomicky. Sú dobrí v analýze, v prevádzkovaní. Snažia sa byť vždy o krok vpredu.

• Extrovert cítiaci s vnímaním => vyhodnocovač. Majú radi harmóniu. Používajú silné "mal by si", "nemal by si". Môžu byť závislí. Sú dobrí v povolaní, kde poskytujú určitú službu, zahŕňajúcom osobný kontakt.

• Extrovert vnímajúci s cítením => pozorovateľ. Veľmi veľkorysí a impulzívni, s malou toleranciou strachu. Sú dobrí účinkujúci, majú radi ľudské vzťahy.

• Extrovert mysliaci s vnímaním => vyhodnocovač. Zodpovední kamaráti a rodičia, sú loajálni voči zamestnaniu. Sú realisti, sporiadaní, milujú tradície. Navštevujú mestské kluby.

• Extrovert vnímajúci s myslením => pozorovateľ. Orientovaní na akciu, často vysoko kultivovaní, niekedy nemilosrdní, krutý, typickým príkladom je James Bond. Ako partneri sú vzrušujúci, očarujúci, ale robí im problémy mať záväzky. Sú dobrí usporiadatelia, podnikatelia, podvodníci.

• Introvert intuitívny s cítením => vyhodnocovač. Sú to študenti a pracovníci, ktorí chcú prispievať. Sú tajomní, ľahko zraniteľní. Sú dobrí terapeuti, ministri.

• Introvert cítiaci s intuíciou => pozorovateľ. Idealisti, obetujúci sa, chladní, rezervovaní. Orientovaní na rodinu a domov, nevedia relaxovať. Nájdu sa v psychológii, architektúre, náboženstve, nikdy nie v obchode. Jung obdivoval tento typ. Jung bol tento typ.

• Introvert intuitívny s myslením => vyhodnocovač. Najviac nezávislý typ. Milujú logiku a myšlienky vo vedeckom výskume.

• Introvert mysliaci s intuíciou => pozorovateľ. Verní, zaujatí, zábudliví, knihomoli. Zvyknú sa presne vyjadrovať. Dobrí v logike, matematike, filozofii, dobrí teoretickí vedci, ale nie spisovatelia a predavači.

• Introvert vnímajúci s cítením => vyhodnocovač. Orientovaní na službu a prácu. Trpia snahou zaujať rebelantov, buričov. Dobrí lekári, učitelia, sekretárky, knihovníčky, ženy v domácnosti.

• Introvert cítiaci s vnímaním => pozorovateľ. Plachí a samotársky, nekomunikatívni. Radi maľujú, kreslia, vytesávajú, komponujú, tancujú, umelci vo všeobecnosti, majú radi prírodu.

• Introvert vnímajúci s myslením => vyhodnocovač. Sú spoľahlivými piliermi sily. Často sa pokúšajú meniť kamarátov a iných ľudí. Sú dobrí bankári, audítori, účtovníci, vedúci, učitelia.

• Introvert mysliaci s vnímaním => pozorovateľ. Orientovaní na akciu, nebojácni, dožadujú sa vzrušenia. Sú impulzívni, majú radi nástroje, zbrane, sú technickí experti. Nezaujímajú sa o komunikáciu, nedarí sa im v škole.

Cvičenie: Zanalyzuje, ako a ktoré funkcie používate. Po ukončení analýzy spravte analýzu, ako a ktoré funkcie ste používali dávnejšie v minulosti, napríklad v detstve.

Cvičenie: Zaraďte sa do horeuvedenej typológie. Zaradenie sa do jednej zo 16 uvedených kategórií nemusí byť vždy jednoduché. Ľahším cvičením je zaradiť sa do každého zo štyroch uvedených rozdelení (stupníc). Zanalyzujte tiež inú osobu. Ako viete, že spĺňa kategóriu, do ktorej ste ju zaradili?

Komplexy

Komplex sa pokladá za súhrn predstáv, ktoré majú spoločný citový základ. Podľa Junga sú pre individuáciu komplexy dôležitejšie ako sny. Pre komplex je typická autonómnosť a psychická sila, ktorá priťahuje ďalšie podobné obsahy. Komplex vytvára čiastkovú osobnosť, v jednom subjekte sa môže nachádzať viacero osobností. Počas pôsobenia komplexu si ho neuvedomujeme, naše vedomé Ja ustupuje, stráca tým svoje možnosti. Komplexy dokazujú, že človek nie je vnútorne zjednotený. Zdravé komplexy môžu byť užitočné, udržujú, odďaľujú nás od stagnácie. Komplexy možno veľmi efektívne analyzovať pomocou asociačnej metódy.

Komplex menejcennosti. Ide o podhodnotenie seba vzhľadom na iné osoby, napríklad v rodine alebo v práci. Termín pochádza od A. Adlera.

Napoleónsky komplex. Je to mocenský komplex spôsobený komplexom menejcennosti.

Oidipov komplex. Naviazanie sa syna na matku, incest s matkou. Syn žiarli na matku, nenávidí otca tak, že ho túži zabiť. Freud tvrdil, že v mýte o Oidipovi sa prejavujú potlačené erotické pocity syna k matke a s nimi spojená antipatia voči otcovi. Príbeh o Oidipovi stvárnil v tragédii antický umelec Sofokles. Podľa antickej mytológie Oidipus zabil svojho otca Laia (nevedel, že je to jeho otec) a oženil sa so svojou matkou Iokastou (tiež nevedomky). Keď sa dozvedel pravdu, oslepil sa.

Elektrin komplex. Naviazanie sa dcéry na otca, incest s otcom. Dcéra žiarli na otca, túži zabiť matku. Príbeh o Elektre je opäť dielom Sofokla.

Otcovský komplex, tiež komplex boha. Otec má veľkú moc. Odtiaľ plynie strach pred otcom. Dieťa ho pokladá za boha, musí poslúchať, bojí sa vzbúriť, klamať. Človek s otcovským komplexom sa bojí štátu, šéfa, je usilovný v práci, poslúcha, dodržiava zákony. Ak sme v zajatí otcovského komplexu, identifikujeme sa s archetypom boha, čo zapríčiňuje túžbu po absolútnej dokonalosti, spravodlivosti, mravnej čistote, jasnom myslení, dokonalom správaní sa. K otcovskému komplexu môžeme tiež spomenúť formu, kedy sa otec prehnane snaží starať o svoje deti, kde na druhej strane vyžaduje absolútnu poslušnosť.

Materský komplex. Podobne ako otcovský komplex, jeho zdrojom je matka. Trefným príkladom sú Andersenove rozprávky, ktoré majú zvyčajne negatívny, a teda netypický koniec. Je známe, že Hans Christian Andersen mal prísnu, hysterickú matku, s ktorou sa nebol schopný vyrovnať, z čoho tiež plynie, že nebol schopný vyrovnať sa sám so sebou. Dievčatko so zápalkami, ktoré je obrazom Andersenovej animy, umiera na ulici od hladu a vysilenia. Môžeme povedať, že tak isto zomierala autorova duša.

Ikarov komplex. Z nedostatku zmyslu pre reality môže nastať túžba vzlietnuť k nebesiam.

Spasiteľský komplex. Človek trpí spasiteľským komplexom, keď chce spasiť celé ľudstvo. Inou formou spasiteľského komplexu je čakanie na to, že nás príde niekto spasiť. Vzniká pozoruhodná pasivita a závislosť človeka od vonkajšieho prostredia.

Cvičenie: Analyzujte dané komplexy na sebe, na niekoľkých iných osobách. Nájdite pre každý komplex aspoň dve interpretácie.

Asociačný experiment

Asociačný experiment sa používa na dokazovanie symptómov komplexov. Subjektu sa postupne kladú podnetové slová, na ktoré má zareagovať práve jedným slovom. Komplex potvrdzujú situácie, keď vykonáme niektorú z nasledovných činností:

• Kým začneme reagovať, ubehne dlhší čas
• Zlyháme odpovedať
• Neporozumieme podnetovému slovu
• Opakujeme podnetové slovo
• Prejavíme emocionálne vzrušenie (merané kožnogalvanickou reakciou)

Traduje sa typická Jungova príhoda: 70 ročný právnik sa staval kriticky k jeho metóde, podrobil sa experimentu, hoci po 15 slovách bol prerušený. Z 15 reakcií päť potvrdzovalo komplex.

peniaze - málo
smrť - zomrieť
bozk - pekné
srdce - pichať
platiť - la semeuse

Jung sa cítil dotknutý a tak zareagoval: "Máte finančné problémy, myslíte na smrť, na srdcovú porážku, pretože príležitostne cítite pichanie pri srdci, sú s tým spojené spomienky na jednu starú francúzsku lásku". Právnik zareagoval tak, že buchol päsťou o stôl a dodal: "Toto je čertov vynález!".

Sen

Sen je spontánne sebaznázornenie aktuálneho stavu nevedomia v symbolickej forme
Carl Gustav Jung

Podľa mojej skúsenosti sú sny tak jednoduché alebo tak komplikované, ako je sám snívajúci, len vždy trošku predbiehajú jeho vedomie. Svojím vlastným snom nerozumiem lepšie, než ktokoľvek z nás, lebo ležia vždy trochu mimo môj dosah, a mám s nimi rovnakú námahu ako niekto, kto o výklade snov nevie vôbec nič. Vedomosť človeku vôbec nepomáha pokiaľ ide o vlastné sny.

Nesmieme za žiadnych okolností očakávať, že nájdený zmysel odpovedá nejakému subjektívnemu očakávaniu. Je možné a dokonca veľmi časté, že sen hovorí niečo konšternujúce a iné, než by človek očakával. Ak odpovedá nájdený snový zmysel očakávaniu, potom je tu dokonca dôvod k nedôvere. Spravidla je stanovisko nevedomia komplementárne alebo kompenzačné k vedomiu, a preto neočakávane iné.

Sny sa v dnešnej dobe považujú za posolstvo nevedomia vedomiu. Počas spánku nevedomie vytvára obrazy. Sen nám dáva najavo informáciu o našom duševnom stave. Sen má kompenzačnú funkciu, ktorá pôsobí v zmysle individuácie. Jung delí sny na kompenzačné, varovné (súvisiace so synchronicitou) a archetypové, ktoré odkazujú na individuáciu.

V každom z nás je ešte niekto druhý, koho nepoznáme. Hovorí k nám skrz sen a informuje nás o tom, v čom nás on vidí ináč, než sa vidíme my. Keď sa teda nachádzame v neriešiteľnej obtiažnej situácii, môže pre nás ten cudzí druhý za istých okolností zdvihnúť rozsvietenú pochodeň, ktorá je skôr než čokoľvek iné schopná, aby od základu zmenila náš postoj, a to práve ten postoj, ktorý nás do obtiažnej situácie zaviedol.

Umenie

Ruky často dokážu rozlúštiť tajomstvo, s ktorým sa rozum márne lopotil
Carl Gustav Jung

Pojmy znamenajú stanovenú a zjednateľnú hodnotu, naproti tomu, obrazy znamenajú život. Umelec je v podstate nástrojom a preto je podriadený svojmu dielu. Preto od neho nikdy nemôžeme očakávať interpretáciu jeho vlastného diela. Tým, že dielo stvárnil, urobil svoje maximum. Interpretáciu diela musí nechať iným a budúcnosti.

Ako príklad uvádzame opäť da Vinciho obraz Mona Lisa. Z psychoanalytického pohľadu sa postava Mony Lisy pokladá za výraz da Vinciho duše. Vyjadruje vnútorný postoj, zosúladenie, životnú múdrosť. Pre tvár je charakteristický známy a obdivovaný blahosklonný úsmev, ktorý je symbolickým výrazom harmónie a harmonického duševného stavu. Ruky pokojne spočívajú v lone, z celého obrazu vyžaruje vnútorná starecká múdrosť a spokojnosť. Vidíme, že sa vôbec nemusí spájať s fyzickou starobou. Monu Lisu obklopuje les, skaly, príroda, symboly, ktoré pôsobia upokojujúco, symboly nevedomia.

Cvičenie: Každý z nás má občas náladu niečo namaľovať, napísať, poprípade zložiť krátku melódiu. Ktoré dielo vašej umeleckej tvorby je pre vás najdôležitejšie? Aká bola vaša motivácia počas jeho tvorby?

Poznanie

Pretože nevieme všetko, obsahuje prakticky každá skúsenosť, každý fakt, alebo každý objekt niečo neznáme. Ak hovoríme o totalite nejakej skúsenosti, môže sa slovo totalita vzťahovať len na vedomú časť tejto skúsenosti. Pretože nemôžeme predpokladať, že naša skúsenosť zahrňuje totalitu objektu, je jasné, že jeho absolútna totalita musí nutne zahrňovať časť, ktorá nebola poznaná. To isté platí, ako som už povedal, o každej skúsenosti a tiež o psyché, ktorej absolútna totalita má v každom prípade podstatne väčší rozsah ako vedomie. Inými slovami nerobí psyché žiadnu výnimku zo všeobecného pravidla, že podstatu univerza možno zistiť len do tej miery, pokiaľ to dovoľuje náš psychický organizmus.

Psychologický bádateľ je neustále nútený znázorňovať skutočnosť, ktorú pozoruje, vyčerpávajúcim, takpovediac nepriamym opisom. Len pokiaľ sú počtom a mierou prístupné elementárne skutočnosti vypovedané, môže sa hovoriť aj o priamom znázorňovaní. Ale koľko zo skutočnej psychológie človeka je prežívanej a pozorovanej ako mierou a počtom postihnuteľná skutočnosť?

Racionalizmus sa chová k poverám komplementárne. Podľa psychologického pravidla tieň silnie so svetlom, čím racionalistickejšie si vedomie počína, tým viac ožíva strašidelný svet nevedomia.

Pokus o zisťovanie nevedomého stavu sa stretáva s podobnou ťažkosťou ako atómová fyzika: aktom pozorovania sa mení pozorovaný objekt.

Neexistuje žiadny archimedovský bod, z ktorého by sme mohli usudzovať, keďže psyché nie je možné odlíšiť od jej prejavov. Psyché je objektom psychológie a bohužiaľ zároveň jej subjektom. Tuto skutočnosť nemôžeme obísť.

Nikto nemôže povedať, kde je hranica človeka. To je na tom to krásne. Nevedomie človeka siaha bohvie ako ďaleko. Tu sú ešte možné objavy.

Záver

Veľa ľudí zistilo, že Jung im mal čo povedať. Zahrňovali spisovateľov, umelcov, hudobníkov, režisérov, teleológov, duchovenstvá viacerých denominácií, študentov mytológie a samozrejme psychológov. Ktokoľvek, kto sa zaujíma o kreativitu, spiritualitu, psychický fenomén nájde v Jungovi spriazneného ducha.

Vedci, vrátane veľa psychológov, majú s Jungovou teóriou ťažkosti. Nielen, že plne podporil teleologický pohľad (ako väčšina tvorcov teórií osobnosti), ale ide o krok ďalej, a hovorí o mystických prepájaniach sa v synchronicite. Okrem toho, že postuloval nevedomie, kde veci nie sú ľahko viditeľné empirickému oku, postuloval tiež kolektívne nevedomie, ktoré nikdy nebolo a nikdy nebude vedomé.

Jung použil prístup, ktorý je reverzný vzhľadom na redukcionizmus: začal na najvyšších stupňoch, dokonca spiritualizme a odtiaľ odvádza nižšie stupne psychológie a fyziológie.

Dokonca psychológovia, ktorí súhlasili s jeho teleológiou a antiredukcionistickou pozíciou, s ním neboli veľmi spokojní. Podobne ako Freud, Jung sa pokúša priniesť do systému všetko. Osobnosť a život vo všeobecnosti sa zdá byť pre-vysvetľovaný v Jungovej teórii.

Archetypy sa na prvý pohľad zdajú byť Jungova najčudnejšia myšlienka. Nakoniec sa ukázali byť veľmi užitočné pri analýze mýtov, rozprávkových príbehov, literatúry vo všeobecnosti, symbolizmu, náboženstva. Je možné, že napriek tomu, že existuje obrovské množstvo príbehov a postáv vo svete, existuje niekoľko vzorov a v každom príbehu len preskupujeme detaily.

Archetypy sa vzťahujú k hlbokým štruktúram v ľudskej mysli. Z fyziologickej perspektívy sme prišli na svet s určitou štruktúrou, vidíme určitým spôsobom, počujeme určitým spôsobom, spracovávame informácie určitým spôsobom, správame sa určitým spôsobom, naše neuróny, žľazy, svaly pracujú určitým spôsobom.

Jung nám otvoril oči v odlišovaní vývoja dieťaťa od vývoja dospelého. Deti jasne zdôrazňujú hľadanie odlišných znakov, oddeľujú jednu vec od druhej počas svojho učenia. "Čo je to?". "Prečo je to práve tak?". "Aké druhy existujú?". Hľadajú rozdiely. Veľa ľudí vrátane psychológov bolo zaujatých tým, že všetko učenie je záležitosťou diferenciácie, učenia sa viac a viac vecí. Jung ukázal, že dospelí majú zvyk skôr informácie integrovať v transcendovaní protikladov. Dospelí hľadajú spojenia medzi vecami, ako veci spolu pracujú, interagujú, ako tvoria dokopy celok. Chceme nájsť zmysel, význam, účel. Deti rozmotali svet a dospelí sa ho snažia zmotať späť.

Na jednej strane, Jung je stále spätý s Freudovskými koreňmi a zdôrazňuje nevedomie ešte viac ako Freudisti. V podstate ide o logické rozšírenie Freudovej tendencie dať príčiny vecí do minulosti. Freud tiež hovoril o mýtoch (napríklad Oidipus) a o tom, aký mali dopad na modernú psyché.

Na druhej strane, Jung má veľa spoločného s neo-Freudistami, humantistami a existencialistami. Verí, že sme predurčení postupovať, posúvať sa pozitívnym smerom, a nie len adaptovať, ako by tvrdili Freudisti a behavioristi. Jeho idea sebarealizácie je veľmi podobná sebaaktualizácii.

Nakoniec ešte dlžíme Jungovi rozšírenú interpretáciu, či už symbolov, snov alebo voľných asociácií. Zatiaľ čo Freud vyvinul, či už viac alebo menej jasné, špecifické, sexuálne intrepretácie, Jung zvolil bezstarostné, nezávislé interpretácie, kde viacej menej čokoľvek môže znamenať čokoľvek.

Na záver by sa patrilo poďakovať Freudovi a Jungovi za to, že sa vďaka nim stali nevedomé deje vedomou súčasťou bežného života.

 


   Heinz Kohut 1913 - 1981

Objekt lásky, podobne ako iná intenzívna skúsenosť, posilňuje self
Naviac, je dobre známe, že silné self umožňuje prežívať lásku a túžbu intenzívnejšie

Heinz Kohut

Úvod

Heinz Kohut bol klasicky Freudovsky trénovaný, Viedenský psychoanalytik, ktorý v roku 1970 opustil Freudovskú teóriu pre jej holistický pohľad na vývoj ľudskej osobnosti. Psychoanalytická psychológia self je Kohutová teoretická škola, ktorá poskytuje teoretickú bázu pre väčšinu terapeutických smerov súčasnej psychoanalýzy. Podstatná zmena oproti Freudovskému prístupu je založená na tom, že kritickú rolu vo vysvetlení vývoja človeka a v psychoanalytickej zmene zohráva empatia.

Kohutova predstava spočíva v tom, že si jedinec normálne vytvára súdržnosť (self-štruktúru), počas interakcií v skorom detstve s osobami, s ktorými prichádza do styku, s osobami, ktoré tvoria takzvané selfobjekty, to znamená, s osobami, ktoré prežíva ako súčasti seba samého. Kohutova teória pozerá na vývoj osobnosti ako na neustále aktívnu spätnú väzbu.

Kohutova self psychológia je zameraná na intrapsychiku, to znamená, na vnútornú, emočnú skúsenosť a štruktúry osobnosti, ktoré sa vynárajú počas skorého detstva ako pocit seba samého (sense of self). Tento pocit seba samého je produkt interakcie osoby s ostatnými, presnejšie, so svojími vlastnými mentálnymi a emočnými konštruktmi dôležitých osôb. Kohut ich nazval selfobjekty. Self psychológia je štrukturálna psychológia. Umiestňuje do centra klinických a teoretických záujmov subjektívne prežívanie.

Teória

Kohut neúnavne zdôrazňoval rolu empatie, teda sympatického porozumenia sebapozorovania druhého. Hoci nikdy presne nedefinoval, čo to je, Kohut považoval empatiu nie len za hybnú silu terapie, ale tiež za nástroj teoretickej znalosti. Ak sa empaticky opýtame, čo je to self, dostávame nasledovné odpovede: naše vnímanie

• Byť nezávislým centrom iniciácie a percepcie
• Byť integrovaný s našimi ústrednými ambíciami a ideálmi
• Skutočnosti, že naše telo a myseľ formujú jednotku v priestore a kontinuum v čase

Selfobjekt je osoba, vec, činnosť, symbol, alebo tiež ich aspekt, ktorý prežívame ako časť seba. Selfobjekt je mentálny konštrukt, v mysli indivídua, ktorý nikdy nevystihuje úplne presne reálnu osobu, vec. Pojem selfobjekt používame na popis objektu, ktorý takto prežívame.

Rovnováha dokonalej bezpečnosti dieťaťa je narušená nevyhnutnými limitmi materskej starostlivosti, ale dieťa nahrádza dokonalosť (a) konštruovaním grandióznej a exhibicionistickej predstavy seba, grandiózne self, a (b) priradením predchádzajúcej dokonalosti k uctievanému a všemohúcemu (prechodnému) selfobjektu, ktorým je  idealizované rodičovské imago.

Používanie pojmov ako vzťah self a selfobjektu slúži na naznačenie určitých vzťahov. Selfobjekty sú objekty alebo funkcie objektov, ktoré prebúdzajú pocit seba samého (self-feeling), udržujú ho a pozitívne ovplyvňujú. Kohutove pojmy sú typické svojou lingvistickou monštruóznosťou, jeho popisy používajú metafory z fyziky.

Nukleárne self sa skladá zo snáh, ambícií, ktoré pramenia z grandiózneho self, a z transmutovaných ideálov, cieľov, hodnôt, z idealizovaného rodičovského imaga. Medzi týmito dvoma pólmi existuje napätie, ktoré mobilizuje talenty a nadobúdanie schopností.

Kohut rozlišuje tri ontogenetické obdobia:

• Znaky úspešne orientovaných snáh a idealizovaných cieľov sa stávajú evidentnými v skorom detstve
• Najviac nukleárna grandióznosť sa stáva posilnenou ako jadro snáh a ambícií vo veku dvoch až štyroch rokov
• Nadobudnutie nukleárnych snáh smerom k cieľom (záležitosti viac alebo menej dôležité, transpersonálne ideály, ktoré formujú zmysel života) sa vytvorí do šiestich rokov

Kohut uvádza tri skúsenosti selfobjektu:

Prvá skúsenosť (prežívanie) selfobjektu je zrkadlenie (mirroring), zamerané na prvú osobu, ktorá sa o nás stará, na matku. Týmto zrkadlením stúpa sebaúcta, hrdosť jedinca, jeho vitalita, sila.

Neskôr, dieťa nadobúda, získava súdržnosť, schopnosť upokojiť sa, utíšiť sa, získava kapacitu pre svoje ideály pomocou skúseností vnímaných veľkosťou a rozvážnosťou idealizovaných selfobjektov, ktorými je často otec, niekedy tiež matka, starí rodičia.

Ďalej si dieťa osvojí príjemný pocit pohybovať sa na učitom mieste a v určitom čase. Uvedený pocit nadobúda pomocou sebe-podobných selfobektov (twinship selfobjects), ktorými sú zároveň rovesníci dieťaťa a tiež dospelí, pôsobiaci v podmanivej paralelnej hre. Toto sa podobá zrkadleniu. Zrkadlenie ale súvisí s pocitom jedinečnosti, pričom seba-podobnosť súvisí s pocitom podobania sa niekomu.

Harmonická súdržnosť, odvodená od optimálnych skúseností selfobjektov, dovoľuje osobe napredovať v uskutočňovaní svojich ambícií a ideálov, umožňuje podporovanie a utváranie osoby, nájdenie dosiahnuteľných a primeraných selfobjektov.

Zásadný rozdiel medzi Kohutovou teóriou a teóriami založených na vzťahoch medzi objektmi spočíva v Kohutovej myšlienke, kde normálna osoba sa neprestáva zaujímať o svoje potreby, ale hľadá konštruktívne spôsoby ako ich dosiahnuť veku primeranými spôsobmi.

Jedna z uvedených troch skúseností selfobjektov môže byť nedostatočná, môže chýbať, pričom ak sa ostatné vyskytujú, človek môže uspokojivo fungovať v dospelom živote s tendenciou správania sa súvisiacim s našimi najsilnejšími presvedčeniami.

V reálnom živote vidíme veľa ľudí, ktorí sú idealistickí a pritom nie veľmi ambiciózni, ambiciózni a nie celkom idealistickí, niektorí, ktorí sa neradi pohybujú v skupinách, iným sa najlepšie darí, keď sú súčasťou davu, jedni by sa radi stali slávni, iní preferujú ísť ruka v ruke s ostatnými, a tak ďalej v nekonečnom množstve kombinácií, vyjadrujúci svoje vrodené a nadobudnuté schopnosti a skúsenosti spôsobom, ktorým sú najviac schopní dosiahnuť potešenie, uspokojenie.

Selfobjekt, ktorý je v zrelej psychologickej organizácii schopný realisticky vyhodnotiť potreby dieťaťa a ukáže ako ich naplniť, bude absorbovaný dieťaťom do jeho vlastnej psychologickej organizácie a napraví homeostatickú nerovnováhu dieťaťa pomocou reagovania.

Vedomie je, až kam naše chápanie siaha, vždy vedomím ja
Aby sme si boli vedomí seba samého, musíme byť schopní odlíšiť sa od iných
Len tam, kde toto odlíšenie existuje, môže existovať vzťah

Carl Gustav Jung

V Kohutovej teórii je dôležitým pojmom zrkadlenie. Zrkadlenie je metafora, konštrukt, ktorý sumarizuje vzor správania, ktorý Kohut videl ako jedinečný.

Dieťa si vytvorí uvedomovanie seba samého (self), napríklad rozpoznaním seba samého v zrkadle, vo veku jedného až dvoch rokov. Toto ja (self) už od narodenia získalo potvrdenie od zrkadlených selfobjektov. Ak dieťa cíti pôžitok, počudovanie nad svojím vlastným zrkadlením, odrážaním, potom cíti spätnú väzbu stálej a rastúcej radosti, pýchy, obdivovania, spätnú väzbu vnímanú od ostatných, ktorých ešte od seba neodlišuje.

Adolescencia je prelomový bod nášho emočného života. Učíme sa využívať emočné zdroje, ktoré sme získali skôr. Zrkadlenie u teenagerov vyžaduje ubrať, obmedziť konkrétne, doslovné vyjadrovanie sa. Jedným spôsobom ako meníme konkrétne myslenie je, že začíname používať špekulatívnu "čo keď" formu myslenia. Je znovuintegrované v našich osobnostiach nájdením skupiny niekoľkých osobných spôsobov, ako vyjadriť odsúhlasenie seba samého. Niekedy, keď osoba nezískala dostatočnú spätnú väzbu (zrkadlenie) v detstve, aby si vybudovala dostatok sebaúcty, nenadobudne energiu na jej vybudovanie ani keď je vyzbrojená všetkými typickými "pascami" ako sú napríklad džínsy, alebo cd prehrávač kvalitnej značky.

Niekedy snaženie zlyhá, osoba nenašla vhodnú idealizovateľnú, alebo podobnú náhradu pre nedostatok zrkadlenia selfobjektov, zostala odkázaná iba na vlastnú, nedostatočnú zásobu nápadov. S trochou šťastia nájdeme vzťahy typu "dať a zobrať", v dospelosti obvykle sexuálnej formy, pomocou ktorých sa snažíme stretnúť, potvrdiť alebo uistiť naše vzájomné potreby zrkadlenia v živote.

Je hodné poznamenať, že Kohut tiež považoval za možné vedenie dobrého a naplneného života bez heterosexuálnych vzťahov, referoval konkrétne na obidva, homosexuálny a tiež celibátny spôsob života.

Každá kultúra rozpoznáva zrkadlenie ako podstatnú psychologickú potrebu. Poznáme jej silu v pozitívnom slova zmysle. Na druhej strane si možno všimnúť, aká je hrozivá v prípade, keď je obmedzená alebo odstránená autoritou, naviac rodičovskou autoritou. Nanešťastie, ak pozorujeme niekoľké rodičovské modely, uvidíme, že nie je ľahké nájsť dobrú ukážku. Nebezpečný znak, kedy chýba schopnosť zrkadliť dieťaťu, je chýbajúci očný kontakt. Ako utešujúci príklad môžeme uviesť plyšové hračky. Tieto nie sú zrkadliace selfobjekty, patria do množiny prechodných objektov, ktoré poskytujú utešenie v trhlinách, medzerách medzi selfobjektmi.

Cvičenie: Popíšte niekoľké vaše selfobjekty, ktoré ste si schopný uvedomiť.

Jednou z kľúčových Kohutových myšlienok je, ako sa dostávame od nájdenia potvrdenia seba v očiach rodičov, ku nájdeniu toho istého pocitu potvrdenia pomocou kultúry, umenia, hudby a náboženstva. Prečo sa vydávame na cestu hľadať potvrdenie od iných zdrojov? Taký osobný rast je presadzovaný vtedy, keď dostatočne dobrý rodič zlyhá byť perfektným alebo sa jednoducho prestane zaujímať a starať o dieťa. Vtedy sa musí snažiť napĺňať svoje potreby dieťa samotné. Súvislosť je v nedostatku záujmu, starania sa. Sme donútení okolnosťami, aby sme našli nové spôsoby ako dosiahnuť svoje potreby.

Optimálna frustrácia je prerušenie napĺňania svojich potrieb niekým iným, obzvlášť emočných potrieb vytvorených človekom slúžiacim ako selfobjekt. Táto medzera je dostatočne malá na to, aby povzbudila človeka viac k napĺňaniu potrieb, ako k ich odradeniu. V tomto zmysle dieťa, ktoré si cucia prst počas čakania na matku, aby ho nakŕmila, spravilo prvý malý víťazný krok ku napĺňaniu svojich potrieb a zaslúži si, aby sa mu zatlieskalo. Rodičia poskytujú ďalšie medzery. Natiahnutie rúk, oči nadšené radosťou a pýchou, postavenie sa v optimálnej vzdialenosti, nie blízko, nie ďaleko, keď chce batoľa chodiť. Staršie deti hľadajú príležitosti, keď sú rodičia počas úkonu neadekvátni, v prepadnutí svojmu strachu. Niekedy rodičia deťom pomáhajú vybudovať si schopnosti zvládnuť strach. Keď existuje potreba dieťaťa, niekedy rodičia chýbajú a tak dajú dieťaťu radostnú a zároveň strašidelnú príležitosť otestovať sa. Často tak konáme radšej pomocou príbehov, ako uvádzame dieťa priamo do riskantnej skúsenosti. Preto k nám výtvory detskej kultúry hovoria tak výrečne. Ukľudňujú nás v tom, že medzera môže byť prekonaná našimi vlastnými snahami, a že sa dokážeme vyrovnať s vybudovanými podstatnými štruktúrami self. Poznáme niekoľko čiastočných naplnení potrieb zrkadlenia v ľúbostných vzťahoch, čiastočne v našom zmysle pre súťaživosť. Ako zahŕňame kultúru? Kohut tento proces nazval transmutujúca internalizácia.

Transmutujúca internalizácia pracuje nad identifikáciou. Je to postupujúce (progresívne) zvnútornenie (interiorizácia) fungovania selfobjektu. Charakteristiky selfobjektov sú absorbované a integrované v molekulárnej móde do osobnosti takým spôsobom, že stratia osobnosť, identifikáciu a štýl selfobjektov, z ktorých boli odvodené.

Tvorenie umenia, hudby, športovanie a podobne súvisí s časťou nás, ktorá sa vytvorila hlbokým, nevedomým posunom v poznávacom spracovávaní. Tento posun súvisí so spätnou väzbou. Uvažujme takúto metaforu: najskôr sa identifikujeme s lietajúcim šarkanom, ktorý je priviazaný, spojený priamo s naším zakoreneným, k zemi upútaným self. Potom sa identifikujeme s našimi lietajúcimi priateľmi, ktorí k nám nie sú pripútaní, ale zostávajú v spojení pomocou prostriedkov rituálnej, sezónnej regulárnosti. Získanie pocitu rituálu v opakovanom správaní sa je kritický krok ku metafore, spiritualite a náboženskej ceremónii. Jedným z prvých ochutnaní rituálu, jedným z prvých spôsobov ako získame pocit rituálnej "správnosti" nastáva v detstve pomocou krátkych fráz ako napríklad: "Takto si umývame vlásky". Spomínate si na matku ako vám vo vlasoch penila šampón? S týmto sa s radosťou, zázračne identifikujeme, čo sú slová rodiace sa v zrkadlených selfobjektových skúsenostiach. Všimnite si, ako úroveň abstrakcie prešla od lietajúceho šarkana ku kométe bez toho, aby stratila spojenie so self.

Potom daný proces prinášame späť dolu, spolu so self, cez zážitok lásky, kde slnko je vnímané ako benevolentný pozorovateľ, ako súhlasné zrkadliace, žiariace oko rodiča, krajina, ktorá sa nás obklopuje alebo objíma v náručí tak ako rodič objíma nás v detskej prikrývke. Takto sa podieľame na spätnej väzbe od úplného detstva až po spiritualitu, umenie, hudbu a náš dospelý význam self. V spiritualite je táto spätná väzba zdanlivo dvojznačne pradávna a zároveň majúca modernú formu. Tento postup nemusí nutne zahŕňať čisto náboženský alebo spirituálny význam. Môže tiež vyjadriť primárne estetické uspokojenie.

Pokúšame sa hľadať odlišné, uspokojivé vzťahy aby sme získali optimálnu podporu v zrkadlení. Keď ale nájdeme dobro a pokoj v našich rodičoch, starých rodičoch alebo iných dospelých, ktorí sú hodní spájania sa a idealizovania, začneme túžiť vidieť ich v iných, v dospelých, ktorí majú primeraný vek, v priateľoch, učiteľoch, milenkách, a tiež v úteche spirituality. Počas vyvíjania kompetencie v uspokojovaní svojich vlastných potrieb začína byť menej a menej nutné hľadať a súťažiť o explicitne matersky alebo otcovsky vzťahujúce sa uspokojenie v špecifickom vzťahu.

S týmto stupňom integrácie, zrkadliace potreby, potreby idealizovania a potreby vzťahov s podobnými ľuďmi (twinship needs alebo tiež alterego needs) majú tendenciu stratiť ich definíciu a spojenie, často v prekrásnom pocite uspokojenia. Kohut nazval tento proces procesom transmutujúcej internalizácie. Každá naša snaha modelovať niekoho staranie sa o nás, pokus starať sa o nás, utíšiť nás, je transformovaná na zvyk, najskôr zrejmý, neskôr menej zrejmý, potom nevedomý a nakoniec nachádzajúci sa takmer na úrovni buniek.

Cvičenie: Zanalyzujte vaše zrkadliace potreby, potreby idealizovania a potreby podobnosti.

Záver

Kohut opatrne vystúpil z psychoanalytického kontextu v jeho dobe a dal svojim objavom a formuláciám najlepšie vyjadrenia aké vedel. Spravil krok mimo kontext tradičnej psychoanalýzy progresívne, ako požadovala jeho klinická skúsenosť. Čo je veľmi dôležité je, že nám ukázal logiku každého kroku ktorý urobil, a teda je možné zopakovať jednotlivé kroky. V tom spočíva veľkosť jeho formulácií. Kohut vedel, že tieto formulácie nie sú "posledné" slová a veril, že tí, ktorí akceptujú jeho myšlienky, ich budú vedieť efektívne využiť v ich vlastnej klinickej práci. Kohut videl zmysel života v hľadaní selfobjektov.