total training uvod

Pozor pozornosť

Obsah 

1. Akurát včera som to počul -- To je náhoda!
2. Racionálne? Intuitívne? Hlavne sa už prosím rozhodni
3. Rozhodovanie a pravdepodobnosť
4. Risk - Hranica nad a pod ktorú nezájdete
5. Hyperbolické zlacnenie = docasné uspokojenie
6. Si tupec, a najhoršie je, že si to vôbec neuvedomuješ!
7. Vedlajší pruh je vždy rýchlejší?
8. Pozornost verzus nepozornost

 


1. Akurát včera som to počul -- To je náhoda!

 

Hovor o čertovi a čert za dverami
Zvyk je železná košeľa

 

Počuli ste už niekedy o takzvanom Baader-Meinhof fenoméne? V skutočnosti je celkom možné, že ste o ňom niečo počuli len teraz nedávno. Ak nie, je pravdepodobné, že o ňom budete počuť neskôr. Baader-Meinhof fenomén zažívame vtedy, keď sa nám pritrafí, že sa dozvieme určitú informáciu -- napríklad neobvyklé, neznáme slovo, meno, hlášku alebo produkt -- a o istý čas neskôr sa s touto témou stretneme opäť, častokrát opakovane. Mnohokrát túto udalosť vystihuje práve naše počudovanie ako napríklad: "To je také zvláštne, včera som o tom niečo počul", "Zaujímavé, akurát nedávno mi o tom hovoril kolega". Pravdepodobne si spomeniete, že ste v živote zažili podobné situácie. Pre mnohých sa môže tento jav stať doslova pravidelnosťou, akoby určitou predtuchou získavania nových informácií. Podobným príkladom je situácia, keď si kúpite nové auto. Zrazu túto značku vídate okolo seba oveľa častejšie (ak ste ju vôbec dovtedy vídavali).

Zaujímavé je, že niektoré náhody sú pre nás až príliš prekvapivé a že ich nepovažujeme len za také obyčajné náhody. Baader-Meinhof fenomén ma určité podobné črty s fenoménom synchronicity, ktorý zadefinoval švajčiarsky psychoanalytik Carl Jung. Fenomén synchronicity znamená že človek zažije dve blízko po sebe idúce udalosti, ktoré majú veľmi podobný význam, ale v "realite" spolu nijako nesúvisia. Príkladom môže byť, že myslíte na určitú osobu s ktorou ste už niekoľko týždňov neboli v kontakte a ona sa vám zrazu ozve na mobil. Iný príklad je, že sa vám sníva to, čo sa prihodí druhému človeku a na druhý deň sa to skutočne stane. Jung uviedol príklad, keď jeho pacientka rozprávala o svojom sne v ktorom sa jej snívalo o chrobákoch a pritom sa jeden podobný chrobák práve objavil na okne v kancelárii.

Obidva fenomény v nás vyvolávajú pocit určitého prekvapenia a môžeme si pomyslieť: "Ako je možné že sa to vôbec udialo? Aká je pravdepodobnosť že sa to mohlo stať?" Obidva fenómeny v nás môžu vyvolávať pocity, ktoré verbalizujeme napríklad takto: "To bol určite osud. Tieto udalosti mali presne takto nastať. Takto to malo byť." Môžeme mať pocit, ako keby sme práve poodhalili ďalšiu kocku v reťazi obrovského domina, ktoré siaha mimo hraníc nášho pochopenia.

Ďalším príkladom synchronicity môže byť nasledovný príbeh: francúzskemu spisovateľovi Émile Deschamps v roku 1805 ponúkol cudzinec Monsieur de Fontgibu slivkový puding. O desať rokov videl v jednej reštaurácii v Paríži v ponuke slivkový puding a chcel si ho objednať. Čašník mu povedal, že posledný puding si práve objednal zákazník pred ním. Tým zákazníkom bol na počudovanie práve monsieur de Fontgibu. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1832 bol Émile Deschamps na večeri s priateľmi a opäť si objednal slivkový puding. Spomenul si na udalosť z minulosti, povedal o nej svojim priateľom a dodal že už len monsieur de Fontgibu tu chýba aby boli kompletní. A on v tom okamihu vstúpil do miestnosti.

Skúsme si uviesť presnejšiu definíciu synchronicity, napríklad takto: sémanticky totožné, dočasné výskyty dvoch akauzálnych udalostí. Jung hovoril o princípe spájania akauzality. Keďže princíp kauzality (príčina a následok) nepostačuje na vysvetlenie takejto udalosti, Jung ho obišiel a použil svoje koncepty archetypov a kolektívneho nevedomia. Archetyp je určitá forma skúseností univerzálnych pre každého človeka, niečo čo je ľuďom blízke a každý vie takú skúsenosť u seba rozpoznať. Množinu archetypov Jung nazýva kolektívne nevedomie. Príkladmi archetypov sú napríklad archetyp matka (skúsenosť s matkou), hrdina (zážitky odvahy a objavovania nového), boh (spirituálne zážitky), anima (skúsenosť muža so ženou), animus (skúsenosť ženy s mužom) a mnohé iné.

V myšlienkach o synchronicite môžeme zájsť ešte ďalej. Predstavte si napríklad dve synchronicitné udalosti ktoré nastali, a za nimi nastanú ďalšie dve, s tým že tieto dve dvojice udalostí majú opäť niečo spoločné. Môžeme takto hovoriť o synchronicite na úrovni dva. Stalo sa vám už niečo podobné? Aký význam pripisujete takýmto udalostiam?

Vráťme sa ale teraz ku Baader-Meinhof fenoménu. Vedecká disciplína pravdepodobnosť nám hovorí, že v takom komplexnom svete v akom žijeme, sa môžu aj "netypické" náhody objaviť celkom často. Ale to čo si všímame nás ako keby informuje o tom, že toto vysvetlenie nepostačuje. Pozorovanie nám jasne ukazuje, že tento fenomén sa deje oveľa častejšie a príliš presne na to, aby sa dal vysvetliť takto jednoducho. Pozorovanie má ale jeden háčik a síce svojho pozorovateľa. Už dlhú dobu výskumníci prichádzajú na to, že pozorovanie môže byť skreslené, chybné a ovplyvnené. Ako teda môžeme úplne veriť tomu, čo práve pozorujeme?

Trik ktorý sa za tým ukrýva spočíva v tom, že náš mozog má rád vytváranie vzorov. Ľudský mozog je úžasný "stroj" pre ich rozpoznávanie. Na jednej strane je toto "rozpoznávanie" veľmi dôležitá charakteristika pre proces učenia sa, na druhej strane to zároveň spôsobuje, že mozog priraďuje vysokú dôležitosť nezaujímavým (hoci opakujúcim sa) udalostiam. Keď si zvážime koľkým slovám, menám, myšlienkam a impulzom sme každý deň vystavení, keď si uvedomíme koľko reklám uvidíme (aj podvedome) cestou do práce, nie je vôbec prekvapivé že niekedy narazíme na tú istú informáciu viackrát. Keď nastane príležitostné zopakovanie sa, mozog túto informáciu klasifikuje ako významnú, pretože tieto dve inštancie majú spoločnú črtu a vytvoria tak začiatok postupnosti, ktorú neskôr doplnia ďalšie opakovania sa. Čo si ale nevšimneme sú stovky informácií a dát, ktoré sa neopakujú, pretože neformujú žiadny zaujímavý alebo detekovateľný vzor. Táto tendencia ignorovať nezaujímavé a nedôležité dáta je príkladom takzvanej selektívnej pozornosti. V psychológii existuje klasické cvičenie: Všimnite si čo najviac zelených predmetov okolo seba za 10 sekúnd. Keď budete očakávať inštrukciu, aby ste ich potom z pamäti vymenovali, dostanete inú úlohu: "Vymenujte z pamäti všetky predmety, ktoré boli červené." Je vysoko pravdepodobné, že náhody sú samy o sebe iba produktom vnímania. Ako ľudia máme tendenciu podceňovať pravdepodobnosť udalostí ktoré môžu nastať a sme radi keď sa naše očakávania príležitostne zhodujú s realitou. Nie nadarmo sa hovorí, že mozog má rád to čo už má naučené, čo už pozná, čo už "videl". Ne-náhodné udalosti nezaujmú našu pozornosť s takou silnou intenzitou, pretože "zhody okolností" sú vzory a mozog nás v skutočnosti stimuluje k tomu aby sme vzory úspešne rozpoznávali. Tie istým spôsobom zvyšujú hodnotu vybraných udalostí. A vzory prirodzene vytvárajú zvyky.

Zaujímavé je, že keď počujeme slovo alebo meno, ktoré sme sa naučili len predchádzajúci deň, častokrát to vyznie ako niečo viac ako len obyčajná náhoda. Baader-Meinhof efekt je zosilnený udalosťou ktorá nastala nedávno, to znamená, že u nás prebieha kognitívne preferovanie ktoré zdôrazňuje dôležitosť nedávno rozpoznaných podnetov. A odtiaľ plynie fakt, že sa zvýši pravdepodobnosť toho, že si budeme danú udalosť viac uvedomovať keď sa zopakuje v blízkej budúcnosti. A ľahko sa môže stať aj to, že takou udalosťou bude to, že o niekoľko dní budete o tomto fenoméne opäť niekde "náhodou" počuť.

Aby sme to nemali také jednoduché, prejdime ešte v závere ku tretiemu fenoménu, a síce déja vu. Ide o situácie, zážitky alebo pocity ktoré prežívame počas novej udalosti a uvedomíme si, že sme niečo podobné zažili alebo cítili už predtým. Zážitok déj? vu je obvykle doprevádzaný pocitom že ide o niečo známe a familiárne, vytvára dojem ktorý môžeme popísať slovami ako podivnosť, zvláštnosť, neobvyklosť, tajuplnosť. Predošlú alebo prvotnú skúsenosť sme mohli získať častokrát počas snívania, inokedy sa mohla udiať reálne za bdelého stavu. Tieto zážitky máme zväčša keď sa necháme pohltiť atmosférou okolia, keď necháme na seba pôsobiť pocity, napríklad keď sa po dlhej dobe vrátime na nejaké miesto alebo sa stretneme so starým známym. A vtedy sa objavia pocity ako napríklad: "To je zvláštne ako sa niektoré veci vôbec nezmenili", "Je to zaujímavé byť tu po toľkých rokoch" a podobne.

Ako autor musím dodať, že potom ako som napísal túto kapitolu, som si začal oveľa viac všímať určité udalosti okolo seba. Jednoducho sa zintenzívnilo moje všímanie si "všímania si", a udalostí sa nazbieralo v priebehu pár dní skutočne mnoho, či už to boli nové pojmy, udalosti týkajúce sa Baader-Meinhof fenoménu, napríklad nová pesnička, alebo synchronicitné udalosti, napríklad v jednom filme uvidíte koberec ktorý sa vám veľmi páči a na druhý deň prídete na návštevu ku známym, a oni tam presne taký majú. Náhoda?

Baader-Meinhof fenomén sa zvykne nazývať tiež zákonom priťahovania, inými slovami, tie veci ktoré je naše podvedomie nastavené všímať si (či už pozitívne alebo negatívne), si jednoducho budeme všímať, budeme o nich hovoriť, komentovať ich a týmto spôsobom "automaticky" "priťahovať". Iné obsahy, podnety, impulzy bezprizorne preletia okolo nás ako keby sme boli voči ním úplne slepí. Táto selekcia je automatický a veľmi dobre fungujúci filter, ktorý je riadeným našim podvedomím. Neskôr sa k tej téme ešte vrátime, pretože jedna vec je vedieť o tom že filtrujeme určitý obsah, druhá vec je ako nám to slúži a či je možné tento náš filter vôľou nastaviť tak, aby filtroval "automaticky" iný obsah.

 


2. Racionálne? Intuitívne? Hlavne sa už prosím rozhodni

 

Vždy daj na svoju intuíciu.
Vždy? To ti hovorí tvoja intuícia?

 

Jeden môj známy si kupoval nový dom a nový počítač. Položme si otázku. Ktoré rozhodovanie mu dalo najviac zabrať? Pokiaľ si myslíte, že počítač, uhádli ste. Ukázalo sa, že aj dom aj počítač bola napokon dobrá voľba. Bolo to náhodou, alebo bolo v procese rozhodovania a premýšľania niečo viac? Je to paradox voči tomu čo je bežne považované za najlepšie, ale častokrát nie je výhodné zahŕňať do procesu rozhodovania príliš veľa precíznej vedomej aktivity. Výskumníci podnikli niekoľko rozličných experimentov aby sa pozreli bližšie na jav s názvom "rozhodovanie bez pozornosti". Ide o proces kedy sa jednoducho rozhodujeme na základe nášho pocitu, metaforicky povedané "srdcom" a nie "rozumom", dáme na svoju "intuíciu" namiesto zložitého kalkulovania parametrov a porovnávania výhod s nevýhodami. Výsledky ukazujú, že pri viac menej jednoduchých rozhodnutiach ako je kúpa elektrického spotrebiča, je lepšie použiť hlavne racionálny prístup. Avšak pri komplikovaných rozhodnutiach ako je kúpa domu alebo auta sa ukazuje, že podvedomie dokáže urobiť lepšie túto rozhodovaciu prácu zvažovania faktorov a vytvoriť vyhovujúci záver.

Na overenie tejto hypotézy bolo vykonaných niekoľko experimentov, niektoré v laboratórnych podmienkach, iné v reálnych obchodoch. Jeden experiment zahŕňal kúpu nového auta. Prví účastníci dostali materiály obsahujúce pozitívne aj negatívne informácie o hypotetických automobiloch, ktoré prečítali ostatným (druhej a tretej skupine). Druhá skupina, ktorá tieto vlastnosti počula, mala štyri minúty na to, aby si každý účastník premyslel, ktoré auto by chcel. Tretiu skupinu zamestnali na štyri minúty inou činnosťou. Ukázalo sa, že druhá skupina, ktorá mala čas na premýšľanie, urobila lepšie rozhodnutie, pokiaľ mali autá len štyri parametre. Avšak keď sa použilo dvanásť parametrov, lepšie výsledky urobila tretia skupina, ktorej členovia nemali čas na premýšľanie.

V inej štúdii ši zobrali psychológovia na mušku ľudí, ktorí nakupovali v obchodnom dome a v nábytku. Kládli im otázky týkajúce sa ceny výrobkov, koľko o týchto výrobkoch vedeli predtým ako si ich išli kúpiť, koľkokrát uvažovali o tom že si ich kúpia predtým ako ich kúpili. Nasledovné telefónne interview odhalili, že tí ktorí trávili veľa času premýšľaním o jednoduchých veciach ktoré si kúpia, napríklad kuchynské spotrebiče, a zároveň menej času o komplexnejších nákupoch ako je napríklad nábytok, boli nakoniec spokojní so svojimi voľbami.

Známa myšlienka, že podvedomie hrá dôležitú rolu v kognitívnom procese vychádza priamo z Freudovskej psychológie. Vedomá myšlienka nie vždy vedie k dobrému rozhodnutiu, jednoducho už len preto, že má obmedzenú pamäťovú kapacitu. Dokážeme myslieť iba na niekoľko vecí súčasne, vieme naraz zvažovať iba obmedzené množstvo parametrov. Toto nám umožní sústrediť sa na zopár jednoduchých detailov ale nie uvidieť celý obrázok. Situácia nastane zložitou, keď musíme zvažovať veľa komplexných faktorov. Vtedy obvykle prichádzame k viacerým zložitým záverom. Podvedomá časť mysle dokáže spracovať väčšie množstvo informácie naraz, ale prirodzene na úkor menšej presnosti. Ďalšou záležitosťou je problém ohodnotenia alebo váženia jednotlivých faktorov. Vedomá myseľ môže priradiť niektorým faktorom príliš veľkú váhu a iným menej -- čo môže viesť ku skresleným výsledkom. Môže sa stať, že človek dá príliš veľkú váhu tomu ako majú vyzerať kachličky v kuchyni a neuvedomí si že bude ďaleko dochádzať do práce.

Malcolm Gladwell napísal knihu "Blink", kde rozoberá myšlienku ako podvedomá časť mysle dokáže "rozporciovať problém na malé kúsky". Ide o schopnosť podvedomia nájsť vzory v určitých situáciách, založených na veľmi obmedzených informáciách z predchádzajúcich skúseností. V jednom experimente boli probanti požiadaní aby uhádli či sa daná dvojica rozvedie alebo nie, potom ako ju videli iba zopár sekúnd. Tento doslova "unáhlený" záver bol častokrát presnejší ako keď ľuďom dali viac detailných informácií o jednotlivých dvojiciach. Prirodzene nie každý súhlasí s touto hypotézou a tieto výskumy majú svojich kritikov. Keby sme sa pozreli napríklad na rozhodovania v životu-nebezpečných situáciách, prišli by sme možno k úplne iným záverom a ako to v niektorých výskumoch býva zvykom, získali by sme pravdepodobne viac nových otázok ako odpovedí. Je teda hypotéza o rozhodovaní bez pozornosti pravdivá? Možno keď pôjdete dnes večer spať a ráno sa zobudíte, napadne vás postupne určitá myšlienka a to bude tá "správna" odpoveď.

 


3. Rozhodovanie a pravdepodobnosť

 

V tejto téme si skomplikujeme situáciu rozhodovania s malou dávkou uvažovania o pravdepodobnostiach ktoré môžu nastať. V matematike existuje klasická hádanka s názvom Monty Hall problém. Existuje televízna súťaž v ktorej si súťažiaci vyberá jedni z troch dverí.

 

 

Za jednými je výhra v podobe auta, za ostatnými dvoma je koza. Počas show si súťažiaci tipne jedny dvere, za ktorými si myslí, že sa nachádza výhra. Moderátor potom otvorí jedny z ostatných dvoch dverí, kde sa vždy ukáže že cena nie je. Potom otvorí dvere, ktoré si vybral súťažiaci aby odhalil, či si vybral správne.

 

 

Monty Hall problém kladie nasledovnú otázku. Čo by sa zmenilo, keby mal súťažiaci dovolené zmeniť svoje rozhodnutie potom ako uvidel prázdne dvere kde nie je výherná cena? Bolo by výhodné, keby zmenil svoje rozhodnutie? Napríklad, súťažiaci si myslí, že nové auto je za dverami číslo 1, moderátor otvorí dvere číslo 2 a nájde tam kozu, je väčšia pravdepodobnosť že auto bude za dverami číslo 1 alebo za dverami číslo 3? Ako by ste sa rozhodli?

 

 

V tomto okamihu sa mozog súťažiaceho rozkrúti na plné obrátky a pravdepodobne príde s myšlienkou, že pravdepodobnosť že si na začiatku vybral dobre sa zmenila z 1:3 na 1:2. Ale v skutočnosti je to ináč. Je možné matematicky dokázať, že keď súťažiaci zmení svoje rozhodnutie, šance na úspech sa zvýšia na dvojnásobok a teda 2:3. Intuitívne by sme povedali, že to tak vôbec nemôže byť, faktom ale zostáva, že je to skutočne tak. Mnohí matematici sa dosť potrápili aby túto hádanku vyriešili.

Poďme sa pozrieť na rozhodovanie detailnejšie. Rozdeľme si dvere na dve skupiny. Skupina A - dvere ktoré si vybral, pravdepodobnosť úspechu je 1:3. Skupina B - dvere ktoré si nevybral, sú to dvoje dverí, pravdepodobnosť úspechu je 2:3. Hoci sa jedny z dverí v skupine B otvoria a ukáže sa že tam výhra nie je, tá pravdepodobnosť pre skupinu B je stále 2:3. V skupine B sú len jedny neotvorené dvere, tak ako v skupine A, ale tieto neotvorené dvere v skupine B majú pravdepodobnosť 2:3, zatiaľ čo dvere v skupine A majú šancu 1:3.

Stále to nie je jasné? Skúsme to takto. Predstavte si, že dverí je 100. Vyberte si jedni.

 

 

Moderátor vám teraz ukáže ďalších 98 dverí, kde výhra nie je. Stále si myslíte, že nezmeníte svoje rozhodnutie? Šanca výhry v pôvodne zvolených dverách je 1:100, zatiaľ čo v druhých dverách (na obrázku dole sú to dvere číslo 4) je to 99:100.

 

 

Pozrime sa ešte na obrázok, ktorý ukazuje všetky možnosti ktoré môžu v prípade troch dverí nastať a spočítajme si pravdepodobnosti.

 

 

Veľmi podobným problémom je tiež paradox troch kariet. Predstavte si že máte tri karty, prvá je na oboch stranách biela, druhá je na oboch stranách čierna, tretia je na jednej strane biela a na druhej strane čierna. Vytiahnete si kartu z klobúka a položíte ju na stôl. Vidíte len jednu stranu a tá je čierna. Aká je pravdepodobnosť, že je čierna aj na druhej strane? Je to 1:2? Správna odpoveď je 2:3. Ako je to možné?

Máme 6 strán kariet, z toho tri strany sú čierne a tri biele. Dve z troch stien patria tej istej karte. Šanca že si vyberiete jednu z týchto dvoch stien je 2:3. Preto otočenie karty a zistenie že máte kartu ktorá je z oboch strán čierna, nastane tiež s pravdepodobnosťou 2:3. Inými slovami, keď si vyberiete čiernu stranu, máte šancu 2:3 že patrí obojstranne čiernej karte, keďže existujú tri čierne strany.

Môžeme si strany očíslovať. Čísla 1 a 2 dostanú strany čiernej karty, čísla 3 (čierna) a 4 (biela) dostanú strany dvojfarebnej karty a čísla 5 a 6 dostanú strany bielej karty. Na stole máte buď stranu 1, 2 alebo 3 (tri možnosti). Ak máte stranu 1, opačná strana je 2. Ak máte stranu 2, opačná strana je 1. Ak máte stranu 3, opačná strana je biela. V dvoch prípadoch máte obojstranne čiernu kartu a v jednom prípade dvojfarebnú, a teda pravdepodobnosti sú 2:3 a 1:3.

Aby sme to ešte skomplikovali, keď biela karta v hre nebude, situácia bude vyzerať nasledovne. Pravdepodobnosť vybratia čiernej strany je 3:4. Pravdepodobnosť vybratia obojstranne čiernej karty je 1:2. Podmienená pravdepodobnosť, že si vyberiete obojstranne čiernu kartu za predpokladu, že vidíte čiernu stranu, je (1/2) / (3/4) = opäť 2:3.

Pre viac zvedavých môžeme dodať, že v teórii pravdepodobnosti existuje takzvaná Bayesova teoréma, pomocou ktorej sa tieto a podobné úlohy riešia, ako napríklad paradox Betrandovej krabice alebo paradox dievčaťa a chlapca.

Počuli ste už o narodeninovom paradoxe? Predpokladajme že dátumy narodenia sú distribuované rovnako v priebehu celého roka. Aká je pravdepodobnosť, keď ste spolu v miestnosti s ďalšími štyridsiatimi ľuďmi, že aspoň dvaja majú rovnaký dátum narodenia? Človek by si povedal, že pravdepodobnosť nie je 100% pokiaľ tam nie je aspoň 367 ľudí, teda aspoň dvaja s rovnakým dátumom. A logicky by vyznela úvaha, že keď je ľudí v miestností 40, že pravdepodobnosť bude približne 11% keďže je to zhruba taká časť z 367. V skutočnosti je tá šanca okolo 90%.

Ide tu o porovnávanie veľmi veľkých čísiel, kde sa uvažujú a.) možné kombinácie narodenín (365 umocnené na počet ľudí), b.) kombinácie narodenín kde sa vyskytujú aspoň jedny narodeniny s rovnakým dátumom (vzorec je zložitejší), c.) percento akú veľkú časť tvorí číslo b z čísla a. Čím väčší je počet ľudí, tým rýchlejšie zo začiatku (prvých 20) toto číslo stúpa. Napríklad akonáhle je už v miestnosti 23 ľudí, je pravdepodobnosť že majú dvaja rovnaký dátum o kúsok väčšia ako 1/2.

Poďme sa ešte pozrieť na jeden iný problém. Predstavte si, že ste gambler. Hodíte mincu 99 krát a vždy padne hlava. Aká je šanca, že v ďalšom hode padne opäť hlava?

Človek by si prirodzene povedal, že pravdepodobnosť je minimálna. V skutočnosti je to presne 1:1, odhliadnuc od toho, že je tu veľmi nepatrná šanca že by minca zostala na hrane. Problém je, že náš mozog vidí tento vzor (minca padla 100 krát za sebou rovnako) ako neobyčajne vzácny. Pravdepodobnosť, že nastane takýto vzor, je presne 1:2100. Keby ste mali veľa času a rozpísali si všetky postupnosti 100 hodov mincí ktoré môžu nastať, bolo by ich presne 2 umocnené na 100 a každá z nich by mala tú istú pravdepodobnosť že nastane, presne tak ako postupnosť v ktorej padne 100 krát za sebou hlava. Trik je v tom, že ľudský mozog priradí väčší a podstatnejší význam takej udalosti / postupnosti, ktorá sa vyznačuje jasným vzorom (napríklad padne 100 krát za sebou hlava, alebo 100 krát za sebou znak, alebo sa 50 krát vystrieda hlava a znak). A udalosť / postupnosť, v ktorej nevidno žiadne opakovanie alebo rozlíšiteľný vzor, sa nám zdá nedôležitá a nepodstatná.

Opäť môžeme dodať, že ľudský mozog je úžasné zariadenie ktoré dokáže rozpoznávať vzory. Avšak aj on robí chyby, a ako vidíme, hry s číslami ho môžu dokonale zmiasť. Paradoxne, intuícia tu niekedy nestačí. Ako cvičenie si môžete zhotoviť karty alebo zahrať hru s dverami a zaznamenať ktorá situácia koľko krát nastala. Čísla vás takto dovedú k tomu, kam smeruje pravdepodobnosť.

 


4. Risk - Hranica nad a pod ktorú nezájdete

 

Uvažujme nasledovnú situáciu. Vaše dieťa sa chce prihlásiť na kurz bojového umenia. Ako správny rodič možno pôjdete navštíviť dve miesta kde sa bojové umenie trénuje a porovnáte ktoré z nich je lepšie. Zistíte, že u obidvoch dochádza ku fyzickému kontaktu počas bojov a tréningu, ale v jednom je rozdiel. V prvom kurze dávajú deťom kompletné chrániče, na ruky, nohy, hlavu, hruď. V druhom kurze majú deti chrániče iba na nohách a na rukách a aj to nie vždy. Ako správny rodič by ste svojmu dieťaťu pravdepodobne vybrali prvý kurz. Zaujímavým faktom ale je, že keď si pozriete štatistiky zranení, zistíte že sú pri oboch kurzoch rovnaké. Deti ktoré majú kompletné chrániče majú rovnako veľa modrín ako tie ktoré nemajú na sebe takmer žiadne chrániče. Objavuje sa otázka. Aký proces to spôsobuje?

V tejto situácii ide o takzvanú kompenzáciu rizika. Je to ľudská tendencia zvyšovať a vytvárať riskantné správanie proporcionálne vzhľadom na bezpečnostné opatrenia a ochranné prvky. Je to proces, ktorý je úplne bežný. Je jednou z príčin, prečo je napríklad veľmi ťažké určiť ochranný efekt určitého bezpečnostného prvku -- pretože ľudia vzápätí začnú posúvať hranice. Či už dopravná značka prikazuje, že na ceste je maximálna povolená rýchlosť 40, 70 alebo 100 km/h, väčšina vodičov si to tadiaľ namieri 80-tkou, pretože tak momentálne vyhodnocujú bezpečnosť prostredia, cesty, zákruty, svojho auta a svojich schopností. Zaujímavé je, že ani vyššia povolená rýchlosť nezvýši ich aktuálnu rýchlosť.

Deti ktoré majú na sebe chrániče, majú tendenciu udierať a kopať silnejšie ako tie, ktoré sú bez chráničov. A dospelým nijako neprekáža sa na to pozerať. Čím je to spôsobené? Doktor Gerald Wilde navrhol hypotézu ktorú nazval homeostáza rizika. Táto predpokladá, že ako ľudia máme určitú cieľovú úroveň rizika ktorá je pre nás uspokojivá. Je prirodzené, že keď úroveň rizika prerastie do nebezpečenstva, začneme modifikovať svoje správanie, aby sme túto úroveň znížili a vytvorili si tak určité bezpečie. Toto je prvá polovica priestoru, ktorú táto hypotéza popisuje. Paradoxom ale je, že akonáhle úroveň nebezpečenstva klesne nízko, začneme opäť meniť svoje správanie a aktivitu, aby sme dosiahli optimálnu -- cieľovú úroveň. Možno to vyzerá byť na prvý pohľad podivuhodné tvrdenie, ale výskum a dáta ho potvrdzujú.

V Mníchove bol vykonaný experiment s taxikármi. Niektoré ich nové autá obsahovali brzdiaci systém ABS. Výsledok? Taxikári ktorí mali ABS systém jazdili rýchlejšie, agresívnejšie, a napokon mali viacero nehôd ako tí čo mali dovtedy bežný brzdiaci systém.

Položme si otázku. Platí táto hypotéza vždy? Ku každému triku obvykle nájdeme časom nejaký proti-trik. V tomto prípade môžeme napríklad vymeniť normálne čelné sklo za bezpečnostné sklo. Niekedy človek ani nevie že ho má, a navyše šofér nerozpozná viditeľný rozdiel medzi klasickým a bezpečnostným sklom a teda jeho správanie sa nemení, hoci má bezpečnejší automobil.

Kompenzácia rizika môže byť tiež ovplyvnená motiváciou. Je prirodzené že keď šoférujeme, chceme sa dostať čo najrýchlejšie z jedného miesta na druhé. Pokiaľ ale máme radi výhľady na krajinu a rozprestrie sa pred nami prekrásna scenéria, motivácia pridávať plyn a náhle rýchlo brzdiť na križovatke môže poklesnúť.

Zložitejšie je to pre výskumníkov, ktorí navrhujú nové bezpečnostné prvky, nakoľko to že ľudia sa snažia udržovať určitú hranicu rizika, im situáciu dosť komplikuje. Ďalším problémom je, že človek riziko odhaduje nie na základe skutočného nebezpečenstva, ale na základe svojho subjektívneho vnímania rizika. Aj vek a pohlavie ovplyvňuje vnímanie nebezpečnej situácie ako viac alebo menej riskantnej. Mladí ľudia a zvlášť muži zvyknú riziko vyhodnocovať ako nízke. Opäť sa dostávame ku paradoxu, a síce, vylepšenie bezpečnostných podmienok nemusí nutne viesť ku vyššej bezpečnosti.

Aká je tá vaša úroveň optimálneho rizika? Koľko adrenalínu potrebujete aby ste sa nenudili a aby to zároveň nebolo pre vás nebezpečné?

 


5. Hyperbolické zlacnenie = dočasné uspokojenie

 

Užívaj dňa, ži ako keby nebolo zajtra

 

Už ste si niekedy kúpili vec pričom predtým vás predavač alebo díler presvedčil aká je úžasná a užitočná, vy ste si predstavili aké to bude skvelé mať ju a používať ju, a potom keď ste už mali vec doma, ste prišli na to, že je to nezmysel, že vám to vôbec nebolo treba, a napokon ste oľutovali, že ste zbytočne vyhodili peniaze? V žargóne techník presviedčania sa tento jav nazýva "buyers remorse", kupcovo oľutovanie.

Filozofia "ži ako keby nebolo zajtra" môže byť pre niekoho životným krédom, avšak v dnešnom modernom svete to vychádza tak, že pre väčšinu z nás žijúcich priemerne 25.000 dní, je pravdepodobnosť že zajtrajšok bude ten posledný, veľmi malá. Napriek tomu, mnohí robíme rozhodnutia, ktoré sú pre našu budúcnosť škodlivé. Tak ako vizuálna krátkozrakosť zahmlieva objekty v diaľke, rovnako "časová" krátkozrakosť ukrýva pred našimi očami predstavu budúcnosti a zastiera naše racionálne uvažovanie iracionálnymi predsudkami.

Namiesto inšpirovania sa opatrnosťou, zdržanlivosťou a neunáhleným premýšľaním, náš mozog častokrát reaguje na neurčitú predstavu budúcnosti tým, že budúcnosti priraďuje zníženú dôležitosť a dochádza ku javu ktorý sa nazýva hyperbolické zlacnenie. Inými slovami, uprednostníme udalosť alebo rozhodnutie, ktoré prinesie v krátkodobom efekte alebo v danom okamihu väčšie uspokojenie ktoré je ale vzhľadom na dlhodobejší pohľad do budúcnosti menej efektívne.

Napríklad v Amerike iba desať percent pacientov ktorí majú ťažkosti so srdcom, dodržiavajú rady doktorov, zmenia svoj životný štýl a prispôsobia sa tak, aby predišli následným operáciám, bolestiam v hrudníku a predčasnej smrti. Mnohí naopak uprednostnia nedostatočný pohyb, komfort, lenivosť a nezdravú stravu namiesto svojho vlastného prežitia. Všadeprítomné uprednostnenie okamžitej slasti je častokrát typické v mnohých aspektoch a situáciách, pričom nemusí ísť nutne o boj medzi životom a smrťou.

Predpokladajme, že peniaze nestrácajú časom svoju hodnotu. Keby vám dal niekto na výber, že vám dá 100 eur dnes alebo 200 eur zajtra, pravdepodobne by ste do zajtra počkali. Čo by ste ale urobili, keby sa jednodňový interval premenil na týždeň? Počkali by ste, alebo by ste si zobrali 100 eur hneď? A keby ste dostali 200 eur až o rok? Zlacnenie alebo zvýhodnenie sa volá hyperbolické, lebo štatisticky tento vzor postupuje podľa hyperboly a po určitom časovom prahu sa opäť uprednostní voľba efektívna pre budúcnosť, napríklad takto: väčšina ľudí by uprednostnila 200 eur za desať rokov ako 100 eur za deväť rokov.

Z evolučných dôvodov je v nás pravdepodobne zakorenené, že pokiaľ nevyužijeme príležitosť užiť si dnes, môže sa stať že keď zahynieme na druhý deň, už si užiť nebudeme môcť. Preto nás ako ľudí ktorí žijú určitý konečný počet dní, inštinkt naučil, využiť daný zdroj a neodkladať ho na zajtrajšok. Táto zakorenená tendencia nás môže viesť ku rozhodnutiam, ktoré nám v krátkodobom časovom rozpätí prinesú slasť, ale v dlhodobom nás privedú do istej katastrofy.

Banky a finančné inštitúcie využívajú tento fakt veľmi efektívne. Ľudia si nešetria peniaze na drahšie veci, namiesto toho si berú pôžičky, napriek tomu že úrokové miery sú nevýhodné. Takéto podceňovanie budúcnosti nie je racionálne a každý človek sa na ňom chtiac-nechtiac podieľa. Výhodou je, že keď dokážeme pochopiť takýto jav, môžeme sa vyhnúť neželaným dôsledkom týkajúcich sa našej budúcnosti. Možno vhodnou cestou je dokázať sa pozrieť na akýkoľvek problém alebo rozhodnutie týkajúce sa dlhodobejšej budúcnosti objektívne, z viacerých pohľadov, od viacerých ľudí a odhadnúť tak možné následky.

 


6. Si tupec, a najhoršie je, že si to vôbec neuvedomuješ!

 

Problém na tomto svete spočíva v tom,
že hlúpi sú si 100% istí a múdri majú pochybnosti.
Bertrand Russel

Častejšie je to ignorovanie ako vedomosti, ktoré vytvára dôveru
Charles Darwin

Mám pocit, že ostatní okolo mňa nie sú tak šikovní ako ja a robia častokrát chyby

 

Keby ste si položili otázku, aký dobrí ste v niektorých oblastiach ako napríklad rozhodovanie, sociálne zručnosti, ako dobré viete vykonávať vaše pracovné činnosti, ako sa vyznáte v danej problematike alebo vo veciach o ktoré sa zaujímate a podobné otázky, ako by ste asi odpovedali? Je zaujímavé všimnúť si, ako priemerný človek dokáže seba vnímať ako niekoho nadpriemerného. Väčšina z nás totiž vníma svoje schopnosti a kompetencie ako nadpriemerné, čo prirodzene vytvára matematický spor, pretože väčšina ľudí nemôže byť nadpriemerná. Jednoducho povedené, mnohí si neuvedomujeme svoju vlastnú neschopnosť a sme pod vplyvom javu ktorý vytvára sebaklam.

Pozrime sa na to nasledovne. Čím menej zručností má človek v danej oblasti, tým ťažšie je pre neho rozpoznať, čo všetko ešte nevie, inými slovami nedokáže rozlíšiť svoje inkompetencie a zároveň inkompetencie ostatných. Takýto človek si navyše myslí, že urobil danú vec vynikajúco, netušiac pritom o svojich rezervách, čo bude mať za následok že bude preceňovať svoje schopnosti. Dvaja výskumníci z katedry psychológie na Cornell univerzite podnikli výskum tejto problematiky, ktorý sa skladal zo štyroch hypotéz:

1.) Vzhľadom na objektívne kritériá, nekompetentní ľudia v porovnaní s tými ktorí sú zručnejší, budú výrazne preceňovať svoje schopnosti.

2.) Nekompetentné indivíduá nebudú mať dostatočné rozvinuté meta-kognitívne schopnosti, čo znamená, že nebudú schopné vidieť a rozpoznať zručnosti a schopnosti u iných ani u seba.

3.) Nekompetentné indivíduá v porovnaní s kompetentnými kolegami nebudú schopní objektívne prehodnotiť svoj výkon. Navyše nebudú schopní použiť informácie týkajúce sa možností a výkonov ostatných na to, aby vedeli ohodnotiť svoje schopnosti.

4.) Nekompetentný človek dokáže rozpoznať svoje nedostatky vtedy, keď dostane spätnú väzbu, že je viac kompetentný, čo mu poskytne meta-kognitívnu schopnosť potrebnú k tomu aby rozpoznal, že jeho výkon bol slabý.

Probanti boli testovaní v rozličných oblastiach, kde bola potrebná dávka znalostí, vedomostí, dôvtipu, humoru, logiky a jazykových schopností. Potom ich požiadali aby ohodnotili svoje výsledky a svoj výkon. Toto hodnotenie potom porovnali s objektívnymi výsledkami. Tí, ktorých výkon bol slabší, precenili svoje schopnosti. Analýza ukázala, že to bolo v dôsledku ich meta-kognitívnych zručností. Niektorí z nich mali tendenciu podozrievať, že ich schopnosti boli neprimerané daným úlohám, ale toto podozrenie častokrát zlyhalo rozpoznať rozsah ich nedostatkov. Tým, že si účastníci zodpovedali viaceré otázky, sa zároveň zvýšila ich meta-kognitívna schopnosť, ktorá im lepšie umožnila rozpoznať obmedzenia a nedostatky ich zručností. Zaujímavé je tiež to, že tí ktorí boli najlepší, mali tendencie podceňovať svoje výsledky a predpokladali, že ich vrstovníci sú rovnako dobrí ako oni, hoci nemali žiadny dôkaz.

Tým, že človek ignoruje túto svoju "ignoráciu" a pôsobí kongruentne, môže ľahko a pritom nekorektne ovplyvniť svoje okolie. Je zaujímavé, že keď človek nedokáže rozpoznať svoje nekompetencie, jeho sebaohodnotenie neobsahuje negatívne informácie. Toto vytvára umelo zafarbený pohľad na svoje vlastné schopnosti, čo môže uspokojovať niekedy výbušné a citlivé ego. Rovnako to tiež podporí jav, že nekompetentní ľudia si navzájom budú gratulovať, keďže nie sú schopní rozpoznať svoje nedostatky. Scott Adams napísal knihu Dilbertov princíp, v ktorom hovorí, že najmenej efektívni pracovníci sú častokrát povýšení do manažérskych funkcií. Je možné, že tí ktorí sú zodpovední za povyšovanie, nie sú schopní rozpoznať nekompetenciu tých, ktorých odmeňujú. Stačí sa teda chváliť a vystupovať kongruentne aby si nás ostatní všimli a povýšili nás?

Prirodzene, sebadôvera môže byť tiež výsledkom presného sebaohodnotenia a excelentných zručností. Ale častokrát je to práve výsledkom ignorovania. Čo k tomu dodať? Jednou z možností je neustále sa zdokonaľovať, vzdelávať a učiť, vedieť prijímať kritiku a vhodne na ňu zareagovať, byť schopný priznať si kde som objektívne urobil chybu a poučiť sa z nej.

 


7. Vedľajší pruh je vždy rýchlejší?

 

Testy z dotazníkov pre vodičov ukazujú, že väčšina z nich si myslí, že autá v susednom pruhu idú rýchlejšie. Poďme sa pozrieť, čo spôsobuje, že si to myslí väčšina vodičov. Faktom je, že v pomalšom pruhu je viac áut, už len z jednoduchého dôvodu, že čím idú autá rýchlejšie, tým sú ďalej od seba a tým menej ich môže v pruhu byť. To znamená, že väčšina šoférov ide naozaj v pomalšom pruhu. Tento fakt nezmení ani to, keby sa vodiči začali premiestňovať medzi jednotlivými pruhmi.

Ďalším faktorom môže byť selektívna pozornosť. Je prirodzené, že si častejšie všímame to ako ide susedný pruh rýchlejšie vtedy keď sme v tom pomalšom. Ale keď je situácia opačná, málokedy nás to trápi a ani si neuvedomujeme že my sme teraz medzi tými rýchlejšími.

Podobne vnímame situáciu keď čakáme s ostatnými ľuďmi v rade, napríklad pri kúpe lístka na vlak. Paradoxne náš dobrý pocit nezávisí až tak od toho, koľko ľudí je pred nami, ale koľko ľudí je za nami. Keď napríklad stojíte v rade, ľudí pred vami postupne odbavujú a za vami nikto nepribúda, určite máte iný pocit ako keď sa rada za vami zväčšuje a ľudí pribúda. Mozog ako keby si chcel "skrášliť" situáciu v ktorej sa nachádza v porovnaní s ostatnými.

 


8. Pozornosť verzus nepozornosť

 

Uveďme si ešte ďalšie príklady skreslenia vnímania a odvedenia pozornosti:

Štatisticky povedané...

V jednej štatistike boli uvedené nasledovné dva fakty ako výsledky výskumu: 1.) 50% manželstiev sa rozviedlo. 2.) 70% žien považuje svoj život v manželstve za nenaplnený. Ináč vnímame takúto štatistiku, keď ju vidíme samu o sebe, ináč keď sa pozrieme na to, aký bol skutočný počet respondentov, a úplne ináč keď sa dozvieme, že iba 4% žien odovzdalo dotazník! Vtedy sa z 50% a 70% zrazu stanú iba 2% a 2.8% a signifikancia výskumu výrazne klesne.

Kúzelník alebo psychológ?

Predstavte si kúzelníka ktorí tvrdí, že dokáže čítať druhým myšlienky. Ukáže subjektu obidve strany šiestich kariet ktoré drží v ruke a potom bude demonštrovať svoje nadprirodzené schopnosti. Položí karty na stôl tak že vidno iba zakryté strany kariet ktoré sú rovnaké. Subjekt si vyberie jednu z nich, ukáže na ňu prstom a potom ju otočí. Kúzelník si zrazu vyhrnie sveter a pod ním má tričko na ktorom je nakreslená presne táto karta. 1. Ako to vedel? 2. Ako vedel, že si subjekt vyberie túto kartu? 3. Ovplyvnil nejakým spôsobom subjektov výber aby si vybral práve túto kartu?

Kúzelník je v skutočnosti šikovným psychológom. Za prvé, povedal, že bude demonštrovať čítanie myšlienok druhých a svoje nadprirodzené schopnosti. Čo to vlastne znamená? Toto vôbec nie je také jasné ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Keby si subjekt vybral inú kartu, kúzelník by nemusel mať na sebe šesť rozličných tričiek, stačí že by vytiahol z vrecka šatku, na ktorej by bola zobrazená táto karta. Keby si subjekt vybral ešte inú kartu, mohol zo šuplíka vytiahnuť papier na ktorom by bola táto karta nakreslená. Jednoduché, však? Odpovede na tri mierne ľstivé otázky spomínané vyššie už tým pádom poznáte.

Magické symboly

Zvoľte si ľubovoľné dvojciferné číslo. A teraz od neho odčítajte dve cifry z ktorých sa skladá. A teraz sa pozrite do tabuľky nižšie, aký symbol vám vyšiel.

 

 

Nehovorte, že vám vyšiel symbol "kvapka". Spôsobila to nadprirodzená schopnosť tohto článku? Jeho nadprirodzené schopnosti si ako autor netrúfam odhadnúť, ale čo môžeme s istotou povedať je fakt, že keď od dvojciferného čísla odpočítame jeho cifry, dostaneme vždy číslo deliteľné 9. Všimnite si symboly v tabuľke pri číslach 9, 18, 27, ..., 81. A ako ukážeme deliteľnosť 9? Napríklad takto: a + b * 10 - a - b = 9 * b.

Nelogická logika

Do hotela prišli traja hostia, ktorí za ubytovanie zaplatili hotelierovi po 10 korún. Neskôr hotelier zistil, že stačí, ak zaplatia spolu len 25 korún a tak poslal poslíčka s piatimi korunami, aby im ich vrátil. Poslíček sa však rozhodol bez vedomia šéfa, že hosťom vráti len po korune a dve si nechá. Tým pádom každý z hostí zaplatil po 9 korún, čo dáva dokopy 27 korún. Keď do toho započítame ešte 2 koruny, ktoré si nechal poslíček, zistíme, že to dáva dokopy iba 29 korún. Kam sa stratila zvyšná koruna?

Pozrime sa ako sa situácia vyvíjala a u koho bolo postupne koľko peňazí:

Hostia majú 0, hostia spolu zaplatili za hotel 30 a poslíčkovi 0

Hostia majú 0, hostia spolu zaplatili za hotel 25 a poslíčkovi 5

Hostia majú 3, hostia spolu zaplatili za hotel 25 a poslíčkovi 2

Každý hosť teda zaplatil 25/3 za hotel + 2/3 poslíčkovi = 8 + 1/3 + 2/3 = 9. Vráťme sa späť k vete: "Tým pádom každý z hostí zaplatil po 9 korún..." V tomto je už zarátaných aj 2/3 od každého hosťa poslíčkovi. Odtiaľto pokračuje takzvaný "fake reasoning", v ďalšej vete totiž vedieme predstavivosť tak, že opäť pripočítavame 2 koruny navyše (dostávame číslo 29), čo vyzerá na prvý pohľad logicky (ale čo toto číslo vlastne hovorí?), logicky znie aj záverečná otázka, ktorá je ale nezmyselná v tejto konštrukcii. Korektne by posledné dve vety vyzerali takto: "Keď do toho započítame ešte 3 koruny, ktoré majú hostia u seba, zistíme, že to dáva dokopy práve 30 korún. Zvyšná koruna sa nikam nestratila."

Podobné, čisto vizuálne príklady demonštrujúce tento istý jav -- skreslené vnímanie alebo odvedenie pozornosti -- môžete nájsť napríklad tu Fascinujúce optické ilúzie.

V tomto článku sme sa venovali predovšetkým témam ako sú pozornosť, vnímanie a rozhodovanie. V ďalšom článku Čertovský vplyv okolia sa pozrieme bližšie na to, do akej miery je naše rozhodovanie a naše správanie ovplyvnené okolím a rozličnými vonkajšími faktormi, a do akej miery sa dokážeme rozhodovať a konať "slobodne".