total training uvod

Čertovský vplyv okolia

Obsah 

1. Úvod
2. Ludská myseľ za mrežami - Stanfordský experiment
3. Milgramov experiment - Rob čo ti kážu!
4. Si výnimočný a jedinečný - Experiment tretia vlna
5. Nezvyčajný tábor - Sú to nepriatelia! Alebo kamaráti?
6. To je teplo, a prečo sa tie autá tak vlečú?!
7. Čo produkuje násilie? Čo túžbu po sexe?
8. Priming experiment -- Chcete byť zdržanlivý alebo agresívny?
9. Záver

 



1. Úvod 

Poďme sa pozrieť, akým spôsobom na nás vplýva okolie a koľko vecí máme a nemáme pod svojou kontrolou. Psychológovia už dávno urobili množstvo experimentov, ktoré jasne poukazujú na to, že to čo nazývame naša slobodná vedomá voľba, nie je až tak neovplyvnenou voľbou vychádzajúcou iba z "nás", ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Čo sa stane keď odíde a zavrie dvere?

Predstavte si nasledovnú situáciu. Dve dievčatá na strednej škole sedia samé v triede a príde sa im predstaviť nový učiteľ. Keď vojde do triedy, zistia že je to šarmantný a veľmi príťažlivý mladý človek, ktorý ich úplne očarí. Asi minútu sa s nimi rozpráva a potom odíde preč, pretože ho vyruší sekretárka že má telefón. Ako myslíte, že dievčatá zareagujú, keď zavrie za sebou dvere? Obidve predsa očakávali bežného typického učiteľa. Ale zvodného muža ktorý sa im prišiel predstaviť ani pri najmenšom neočakávali. Prirodzene, že sa začnú smiať, čudovať sa, krútiť hlavou, budú veselé, nadšené a veľmi prekvapené. Prečo tak zareagovali? Ako sa zmení výsledok, keď budú v triede dvaja chlapci a príde sa im predstaviť prekrásna, príťažlivá a milá učiteľka? Reakcie v experimente boli podobné. Ako by ste reagovali vy? Podobne alebo ináč?

Cvičenie:

V experimentoch ktoré uvádzame ďalej si môžete všimnúť nasledovné tri zložky, ktoré sú medzi sebou navzájom prepojené:

 

 

Cvičenie:

Predstavte si seba, aké by to bolo, čo by ste asi urobili, keby ste boli súčasťou takého experimentu. Aké by to bolo vo veku 12, 20, 50 rokov alebo vo vašom súčasnom veku?

A teraz prejdime ku jednotlivým experimentom.

 



2. Ľudská myseľ za mrežami - Stanfordský experiment

Predstavte si že vás ako študenta niekto osloví s ponukou, že pôjdete na dva týždne do simulovaného prostredia väznice, buď do role väzňa alebo strážcu, za účelom vedeckého experimentu. Znie to pre vás ako dobrý námet na sci-fi film? Pred niekoľkými desaťročiami sa takýto experiment stal realitou a musel byť po šiestich dňoch zastavený. V roku 1971 americké námorníctvo podporilo štúdiu týkajúcu sa väzenia, aby boli lepšie pochopené problémy ktoré vo väzení vznikajú. Štúdiu vykonávala skupina výskumníkov zo Stanfordskej univerzity, pod vedením psychológa Philipa Zimbarda. Hlavnou myšlienkou bolo vytvoriť kontrolované prostredie pre simuláciu väznice a urobiť nábor účastníkov ktorí by boli rozdelení na väzňov a strážcov. Dĺžka experimentu by bola dva týždne.

Pred experimentom by si ťažko niekto pomyslel, že by mohlo dôjsť k väčším problémom -- účastníci by predsa hrali svoje role a všetko by malo prebiehať "hladko". Avšak o niekoľko dní sa stali väzni psychicky rozrušenými a strážcovia neprimerane sadistickými. Došlo k takým udalostiam ako výtržnosti, nepokoje, úmyselné hladovanie, urážanie, a to všetko v simulovanom prostredí univerzity. Z experimentu sa vynára jedna kľúčová otázka, ako je možné, že sa situácia v umelom väzení stane tak realistickou? Osobnostné charakteristiky účastníkov mali zanedbateľný vplyv. Zo sedemdesiatich dobrovoľníkov bolo vybraných dvadsaťštyri, všetci boli považovaní za stabilných a psychicky zdravých, všetci boli muži, zväčša belosi, mladí, zo strednej triedy, vysokoškoláci. Výber väzňov a strážcov bol urobený náhodne, hádzaním mince.

Zimbardo urobil väzenie reálnejšie tým, že zadefinoval určité oblečenie a určité pravidlá pre väzňov a strážcov. Každý väzeň dostal číslo, ktoré slúžilo na jeho identifikovanie. Väzni dostali iba jeden plášť a pár nepohodlných sandálov. Na hlave museli mať punčochovú čiapku, ktorá pripomínala oholenú hlavu. Každý mal na nohe reťaz, ktorej rinčanie neustále upozorňovalo na to, že nie sú slobodní. Strážcovia pôsobili zastrašujúco, dostali vojenské uniformy, drevené obušky a veľké odrážajúce okuliare aby sa vyhli očnému kontaktu s väzňami.

Začiatok experimentu začal tak ako každé typické zatknutie, polícia v Palo Alto spolupracovala s výskumom a každého účastníka ktorému bola priradená rola väzňa, zatkla u neho doma. Doviedli ich do väznice, vyzliekli donaha, odvšivavili, dali im uniformy a priradili im čísla. Predtým im povedali, aby jednoducho hrali svoju rolu. Strážcom Zimbardo povedal nasledovný prejav: "Môžete vyvolať vo väzňoch pocit nudy, do určitej miery strach, môžete vytvoriť myšlienku svojvôle že ich život je úplne pod vašou kontrolou, systémom, vami, mnou a že nebudú mať žiadne súkromie. Zoberieme im ich individualitu rozličnými spôsobmi. Toto všetko bude vo všeobecnosti viesť k úplnej bezmocnosti. To znamená, že v tejto situácii budeme mať nad nimi všetku moc a oni nebudú mať žiadnu".

Prvý deň vo väznici bol relatívne kľudný. Na druhý deň sa väzni stali nepokojní a pokúsili sa o vzburu. Dali si dolu čiapky a čísla a zabarikádovali svoje cely posteľami. Strážcovia vzali túto vzburu vážne, požiadali o posily. Použili hasiace prístroje aby väzňov odohnali od dverí, vbehli dnu, vyzliekli ich donaha a vodcov odvliekli na samotku. Aby potlačili vzburu ďalej, použili nasledovný trik. Niektorí väzni boli premiestnení do "dobrých" ciel, kde sa ku nim správali príjemne, iných do "zlých" ciel. Neskôr počas dňa niektorých väzňov vymenili, aby ostatných zmiatli. Donášal niekto na niekoho? Boli medzi nimi udavači? Ďalšie vzbury boli potlačené.

Problémy sa ale ešte len začínali. Reakcie strážcov na vzbury väzňov začali byť hrubé a urážlivé. Pravidelné skupinky väzňov boli nútené robiť hodinu trvajúce fyzické cvičenia, nútili ich robiť kliky, spievať. Používanie kúpeľne sa stalo právom, a v noci bolo často odoprené. Výkaly teda zostávali v kýbloch a strážcovia ich niekedy odmietali vyprázdniť. Poskytnutie jedla sa stalo pre strážcov nástrojom. Väzni boli donútení robiť ponižujúce a degradujúce veci, napríklad byť nahí alebo vykonávať nútené cvičenia. Strážcovia boli v noci agresívnejší, pretože si mysleli že kamery sú vtedy vypnuté.

Toto prostredie sa stalo pre niektorých neznesiteľné. V priebehu dvoch dní sa jeden väzeň emočne zrútil. Avšak strážcovia brali svoje role veľmi zodpovedne a mysleli si že je to jeho pokus dostať sa von, tým že predstieral že sa zbláznil. Účastník sa rýchlo presvedčil o tom, že zo štúdie niet úniku a začal byť zúrivý. Toto presvedčilo výskumníkov aby ho z experimentu uvoľnili. Nebol jediný kto bol vylúčený zo štúdie. Mnohí ktorí zostali, trpeli nekontrolovateľným plačom a narušeným myslením.

Väzňom boli robené ponuky na podmienečné prepustenie, s tým že by sa vzdali svojho finančného príspevku. Mnohí súhlasili. Avšak všetky podmienečné prepustenia boli zamietnuté. Aj keď nemali dôvod pokračovať v štúdii, išli ďalej, ako keby boli skutočne uviaznutí vo väzení. Nešlo o to že by ich strážcovia nepustili, ale ako išiel čas ďalej, strážcovia si tiež uvedomovali že ich rola sa skončí.

Vzniklo niekoľko ďalších vzbúr od individuálnych väzňov, ale žiadna z nich nebola tak organizovaná ako prvá vzbura, ktorá bola potlačená. Jeden účastník, ktorý vstúpil do štúdie neskôr ako zálohový väzeň, rýchlo potom ako zistil aké sú vo väzení podmienky, začal štrajk hladovaním. Na niekoľko hodín ho dali do samotky. Ostatní väzni dostali ponuku dostať ho von, pokiaľ by obetovali svoje prikrývky. Krutá taktika, ale donútila ostatných byť proti tomuto osamelému rebelovi a zostať v noci v teple. Sám Zimbardo nakoniec väzňa zo samotky uvoľnil, nakoľko pravidlom bolo, že na samotke môže byť väzeň maximálne jednu hodinu.

Dochádzalo k mnohým ďalším zneužívaniam, každým dňom sa stávali strážcovia viac a viac ovládajúcimi a väzni viac a viac narušenými. Napriek celej situácii, návštevníci tejto štúdie nevideli v tomto experimente žiadne vážne problémy. Jeden deň mohli prísť na návštevu rodina a priatelia väzňov. Mali určité námietky k tomu ako sa k väzňom správajú, ale nikto nenaliehal na ukončení experimentu. Neskôr navštívil každého z väzňov kňaz, ktorý nemal žiadne námietky.

Po šiestich dňoch musel byť experiment ukončený. Približne päťdesiaty návštevník prvý krát namietal že experiment je nemorálny. Potom ako táto žena videla do akého šialeného stavu väzenie upadlo, bola znechutená z otrasných podmienok a celej situácie, naliehala na Zimbarda, ktorý experiment ukončil. Zaujímavosťou bolo, že ona a Zimbardo mali vtedy spolu intímny vzťah, čo mohlo mať určitý vplyv na ukončenie.

Hlavná myšlienka

Výskumníci skonštatovali, že ľudia sa dokážu prekvapivo dobre a rýchlo vžiť do rolí inštitúcií, nezávisle na svojich individuálnych charakteristikách. To znamená, že ich situácia im diktovala, ako sa mali správať, nie ich dispozície. Napriek tomu, táto štúdia bola ostro kritizovaná vzhľadom na neetický a nemorálny charakter a na jej všeobecne nevedeckú povahu (sledovanie mnohých premenných).

Vyzerá to tak, že ľudská myseľ nie je taká stabilná ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, keďže normálni ľudia sa môžu stať takými degradovanými alebo monštruóznymi v priebehu jedného týždňa.

Experiment demonštroval vnímavosť a poslušnosť ľudí keď im bola poskytnutá ideológia a inštitučná podpora legitimizujúca ich činy. Rovnako demonštruje sily autority a teóriu kognitívnej disonancie.

Ako si vytvoriť odpor a odolnosť?

Stanfordský experiment nám ukazuje, že "bežný" človek môže byť ľahko ovplyvnený a donútený urobiť niečo čo považuje za zlé a nesprávne, keď je vedený pod autoritou. Tak ako stál pred výzvou Luke Skywalker v hviezdnych vojnách v boji dobra a zla, položme si otázku, ako môže človek odolať aby neprešiel na "temnú stranu"? Zimbardo vo svojej knihe Luciferov efekt uvádza nasledovný zoznam afirmácií ktoré môžu človeku pomôcť uvedomiť si / rozlíšiť tento rozdiel:

Urobil som chybu!
Som všímavý.
Som zodpovedný.
Som sám sebou, tým najlepším akým môžem byť.
Rešpektujem spravodlivú autoritu, ale búrim sa proti nespravodlivej autorite.
Chcem skupinovú akceptáciu, ale cením si svoju nezávislosť.
Budem viac ostražitý voči situácii a rámcu v ktorom sa odohráva.
Budem vyrovnávať časovú perspektívu.
Nebudem obetovať osobnú a občiansku slobodu pre ilúziu bezpečia.
Dokážem čeliť nespravodlivým systémom.

Cvičenie:

Keď sa zamyslíte a predstavíte si aké by to bolo keby ste sa vy zúčastnili takéhoto experimentu, ako by ste reagovali ako väzeň / strážca? Chceli by ste sa zúčastniť takéhoto experimentu? Prečo?

 



3. Milgramov experiment - Rob čo ti kážu!

V roku 1961 sa ľudia stále pýtali ako je možné, že za normálnych okolností dobrí a normálni ľudia v Nemecku dokázali nasledovať Hitlera do druhej svetovej vojny. Napokon, mnohé zverstvá a krutosti spáchané nacistami, ktoré šokovali a zmiatli celý svet, šokovali tiež Nemcov samotných a dokonca aj zúčastnených. Stanley Milgram bol zvedavý čo to bolo, čo prinútilo všedných ľudí so súčasnými hodnotami zúčastniť sa na činoch týrania a genocídy. Ako ľudia dokážu ísť proti svojmu svedomiu iba v mene vykonávania rozkazov?

Milgram vykonal test. Výskumníci začali v novinách a v reklame hľadať testovacie subjekty aby sa zúčastnili na štúdii týkajúcej sa pamäti. Pokusné osoby si mysleli, že v tomto teste asistovali, a nie že boli testovaní. Mnohí z Milgramových vrstovníkov považovali experiment za stratu času. Koniec koncov, mnohí psychológovia si mysleli, že protokol doktora Milgrama by nasledoval iba sadista respektíve minimum ľudí a že väčšina ľudí experiment opustí.

Subjektmi boli rozliční ľudia, z rôznych oblastí života, s rozličným vzdelaním. Ako experiment prebiehal? Subjekt a herec boli uvedení do miestnosti, aby si každý vytiahli z klobúka lístok a dozvedeli sa či budú "učiaci" alebo "učený" v štúdii, ktorá mala potvrdiť, že trest zvyšuje schopnosť pamätať si. V skutočnosti obidva lístky ukazovali "učiaci", ale herec to vedel a vždy oznámil, že si vybral "učený".

Na experimente sa podieľali traja účastníci, herec v búdke, subjekt sediaci pri konzole a pozorovateľ ktorý sedel pri subjekte. Po úvodnom 45 voltovom elektrickom šoku ktorý slúžil ako potrestanie, učiaci prečítal dvojice slov učenému. Potom ako dočítal zoznam dvojíc, prečítal prvé slovo z prvej dvojice a štyri slová ako možnosti správneho druhého slova z prvej dvojice. Ak učený neodpovedal správne, učiaci ho potrestal elektrickým šokom. Za každou nesprávnou odpoveďou sa napätie zvyšovalo o 15 voltov. Ovládací panel bol dôkladne vyznačený, s červenou hranicou označujúcou nebezpečnú úroveň. Herec na mnohé otázky prirodzene neodpovedal správne, a učiacemu bolo povedané aby pokračoval s elektrickými šokmi napriek tomu, že osoba v búdke búchala na stenu a sťažovala sa že ma problémy so srdcom. Každou zlou odpoveďou sa zvyšovalo elektrické napätie. Pokiaľ učiaci prejavil akékoľvek znepokojenie týkajúce sa situácie, bolo mu povedané: "Vy za to zodpovedať nebudete".

Pokiaľ učiaci vyjadril túžbu odísť, bol na túto situáciu pripravený tvrdý a rýchly protokol. Boli pripravené odpovede na štyri odmietnutia za sebou:

Prosím pokračujte.
Experiment vyžaduje aby ste pokračovali, prosím pokračujte ďalej.
Je podstatné aby ste pokračovali.
Nemáte na výber, musíte pokračovať.

Iba keď subjekt odmietol pokračovať aj po týchto štyroch tvrdeniach, mohol experiment ukončiť. 67.5% subjektov (27 zo 40) pokračovalo a dokázalo rozdať 450 voltový šok. Hoci mnohí určitý čas váhali, boli na pochybách, nakoniec urobili čo sa od nich očakávalo. 67.5% bežných ľudí počulo človeka v búdke ako sa zvíja v bolesti a kričí že mu roztrhne srdce, a pritom nasledovalo rozkazy muža v bielom plášti. Milgram urobil niekoľko variácií daného testu, na viacerých miestach vo svete. Výsledky boli podobné. Dr. Tomas Blass robil meta-analýzu výsledkov a uviedol že percento účastníkov ktorí sú schopní vydať smrteľnú dávku je pozoruhodne konštantné, nezávisle od času ani oblasti, približne 61 až 66%.

Človek by si mohol v nádeji povedať, že sme sa ako ľudia dokázali vyvinúť do bodu, že vieme spochybňovať autority, že sa dokážeme pozrieť našim vodcom do tváre opýtať sa: "Prečo?". Ale mohli by sme sa smelo staviť, že to tak nie je.

Zoberme si napríklad do úvahy leteckú bezpečnosť. Nemôžeme si do lietadla zobrať nožničky. Mohli by sa použiť ako zbraň. Keby do lietadla nastúpil boxer v ťažkej váhe a chcel vyvolať paniku, záležalo by na nejakých nožničkách? Prečo sa všetci nepýtame "Prečo!?".

V roku 1974 Milgram vo svojom článku perly poslušnosti napísal: "Legálne a filozofické aspekty poslušnosti majú obrovský význam, ale hovoria veľmi málo o tom ako sa ľudia chovajú v konkrétnych situáciách. Vytvoril som jednoduchý experiment na Yale Univerzite, aby som otestoval koľko bolesti dokáže bežný občan spôsobiť druhej osobe jednoducho preto, že mu to prikázal vedec ktorý na experiment dohliada. Drsná autorita bola postavená proti najsilnejším morálnym zábranám účastníka týkajúcich sa zranenia druhých, a popri tom ako účastník počul výkriky obetí, autorita zvíťazila častejšie. Extrémna vôľa dospelých postupovať v súlade s autoritou konštituuje vedúce zistenie štúdie a fakt, ktorý si vyžaduje urgentné vysvetlenie".

Hlavná myšlienka

Ľudia sú mimoriadne ľahko ovplyvniteľní autoritami a dokážu ísť pod ich vplyvom proti vlastným presvedčeniam a hodnotám.

 

 



4. Si výnimočný a jedinečný - Experiment tretia vlna

V roku 1967 Ron Jones vykonával na Cubberley high school v Palo Alto v Kalifornii počas jedného týždňa experiment s názvom tretia vlna. Ako učiteľ dejepisu nebol schopný svojim študentom vysvetliť ako je možné, že mladí Nemci nasledovali Hitlera a spáchali obrovské zločiny. Namiesto toho sa rozhodol, že im ukáže ako.

Jones začal s malými a jednoduchými vecami ako je disciplína v triede, vytvoril medzi žiakmi pocit, že sú skupina ktorá má veľmi špeciálny a dôležitý cieľ, s nemalým dôrazom na pocit príslušnosti ku danej skupine. Jones nazval experiment "Tretia vlna", na základe všeobecne známeho faktu, že v sérii morských vĺn je najsilnejšia práve tá tretia a tvrdil, že jej členovia zrevolucionizujú celý svet. Experiment začal žiť svoj vlastný život a zapojili sa do neho mnohí študenti zo školy.

Spočiatku sa Jones rozhodol, že študentom bude dávať počas celého dňa inštrukcie a že experiment bude trvať iba jeden deň. Experiment sa predĺžil na päť dní, a to čo sa dialo ku konci splodilo viacero dokumentov, štúdií a sociálnych experimentov osvetľujúcich temnú stranu ľudskej povahy a zároveň obrovskú slabú stránku vo verejnom vzdelaní.

Predtým ako študenti prišli do triedy, Jones všetky predmety v triede zaranžoval do neobvykle priameho usporiadania. Stlmil svetlo a keď študenti prichádzali, pustil Wagnerovskú hudbu. Potom povedal študentom, že im dá kľúč ku sile a úspechu, použijúc heslo "sila vďaka disciplíne".

Vytvoril v študentoch predstavu, že keď budú dobrými členmi strany a budú hrať túto hru správne, získajú známku "A", a ak spôsobia, že revolúcia neuspeje, dostanú "F". Aby revolúcia prebehla úspešne, musia získať "A". Povedal študentom, aby sedeli vystreto, chodidlá pevne na zemi, všetci žiaci sa museli presunúť z vonka do triedy, usadiť sa a zostať sedieť ticho do tridsiatich sekúnd. Jeden študent neskôr uviedol, že už prvý deň mohol rozpoznať, že sa mu lepšie dýchalo a že sa vedel lepšie sústrediť. Jones ukončil prvý deň s niekoľkými pravidlami. Študenti museli pozorne sedieť až do zvonenia, museli sa postaviť keď sa chceli niečo opýtať, museli to urobiť pomocou troch slov alebo menej, a požadoval od nich aby každú poznámku začali oslovením "pán Jones".

"Na konci týždňa som sa cítil veľmi spokojne. Vyzeralo to, že to funguje, a každý sa do toho dostal", čuduje sa jeden so študentov. "Známky boli rozdávané na základe účasti a nikto neakceptoval alternatívu študovne, ktorú Jones ponúkol, namiesto toho študenti uprednostnili cvičenia. A nikto si nedomyslel prepojenie medzi lekciou z dejepisu o dejinách Nemecka a tým čo sa dialo v triede."

Na druhý deň bol Jones prekvapený, keď žiaci v triede pokračovali v tejto "hre". Na tabuľu napísal nový slogan "sila vďaka komunite". Jones si spomína: "Začal som lekciu o komunite, niečo väčšie ako je jednotlivec, niečo z čoho sa môže človek tešiť. Bez váhania prijali tento argument". Medzi žiakmi sa rozšíril pocit náležania ku skupine. Jones si uvedomoval, že sa stal nie len účastníkom ale aj vodcom v tomto experimente. "Bola to skutočná chyba, hrozná vec čo som mohol urobiť. Najskôr to bola moja zvedavosť, potom sa mi to páčilo. Učili sa rýchlo, nekládli otázky. Bolo to pre učiteľa ľahšie".

Na konci lekcie zaviedol Jones salutovanie pomocou gesta ruky, symbolizujúce vlnu. Tým, že sa študenti takto navzájom zdravili, získali pozornosť ostatných, a títo sa chceli tiež stať súčasťou ich skupiny. Trieda sa rozrástla na 60 študentov. Študentom povedal: "Sila je dobrá, ale teraz musíte konať". Študentom nariadil rozličné úlohy, ktoré museli do konca dňa vykonať. Niektorí sa museli naučiť mená všetkých v skupine, iní robili transparenty, pásky na ruku, členské karty. Odvtedy bol podstatný slogan "sila vďaka činom". Ostatní museli získavať nových členov. Transparenty sa rozniesli po celej škole, členovia získali ďalších 200 čerstvých nadšencov. "Jednoducho sa to hnalo po škole, bolo to ako kráčanie po klzkej skale, počas štvrtého dňa dochádzalo k neobvyklým explóziám emócií, ktoré som nedokázal ovládať", hovorí Jones. Niektorí chlapci dostali zvláštnu úlohu, ochraňovať Jonesa počas toho ako chodí po škole. Ich výnimočnosť potvrdzovala aj páska tretej vlny na ich rukách.

Každý kto bol súčasťou skupiny nosil členskú kartu. Tri z nich Jones náhodne označil písmenom "X". Týmto povedal aby si všímali u ostatných, kto porušuje pravidlá, medzi ktoré sa už zaviedlo aj to, kam môžu členovia chodiť a s kým sa kto môže stýkať. Ku koncu štvrtého dňa prišla za Jonesom asi polovica študentov, poukazujúc na nevhodné správanie iných členov, začínajúc pri nesprávnom salutovaní a pri intrigách a spiknutiach proti nemu končiac. Členovia sa nazývali "strážcami". Medzi deťmi ktoré boli od detstva kamarátmi došlo ku zradám. Jones získal moc, zradcu alebo človeka ktorý nebol lojálny dokázal schladiť jediným prísnym pohľadom. Dokázal ľahko prerušiť komunikáciu medzi ostatnými, čo zvýšilo jeho vplyv.

Jones vytvoril v rámci skupiny tajnú políciu, ktorá mala zabezpečiť, aby sa dodržovali pravidlá skupiny v škole aj mimo nej. Títo udávali členov aj na základe reálnych, aj na základe imaginárnych obvinení. Medzi členmi sa rozšírila paranoja. Jones verejne obžaloval previnilcov, tak že vytiahol z vrecka kartičky a prečítal mená a priestupky. Bolo jedno kto ich udal, obžalovaný sa okamžite postavil. Niektorých pustili, ale ostatným celá trieda zakričala "vinný" a poslali ich do knižnice do vyhnanstva. Jeden zo študentov hovorí: "Nie len že nás donútil usvedčiť našich vrstovníkov, niekedy len vybral meno a odsúdil ho. Odkedy tam bola táto úroveň strachu, systém fungoval".

Piaty deň migrácia študentov do Jonesovej skupiny spôsobila prerušenie normálnych vyučovacích hodín a začal mať obavy že sa situácia vymkla z pod kontroly. Jeden z rodičov si pozval Jonesa domov a položil mu zopár otázok, ale akceptoval jeho vágne odpovede bez toho aby išiel viac do hĺbky. Jones si myslel, že bude viac nahnevaný. Nepovedal nič v tom zmysle, že sa nenápadne zmenil na fašistického diktátora. Nič také mu nevytkol. Niektorí rodičia varovali svoje deti aby sa nezapájali do tejto triedy, ale to len posilnilo ich záujem a príslušnosť ku skupine. Niekoľko prívetivých dotazov rodičov Jones odpovedal, že ide o jednoduché cvičenie. Dokonca ani učitelia experiment nespochybňovali počas toho ako prebiehal.

Jones sa rozhodol, že okamžite ukončí experiment, ale bez toho aby sa stratila pointa lekcie. Troch skeptikov zavrel do knižnice pre ich vlastnú bezpečnosť a povedal ostatným, že tretia vlna je viac než cvičenie, že je to niečo viac ako hra. Povedal, že sú lokálna bunka mládežníckeho hnutia, ktoré celonárodne naberá svojich členov. Viac ako tisíc takýchto skupín povstane v mimoriadne poludnie, aby podporilo národného kandidáta na prezidenta, ktorý by oznámil mládežnícky program tretej vlny, ktorý by krajine priniesol "nový pocit usporiadania, komunity, pýchy a činov".

Napoludnie študentov nechal usadiť do učebne, s vystretým chrbtom, očami zahľadenými na televíznu obrazovku. Prišiel v sprievode svojich strážcov, zatiahol závesy, zapol televízor a opustil miestnosť. Študenti s intenzívnou pozornosťou očakávali novú víziu budúcnosti, ale obrazovka zostala čierna. Po chvíli sa študenti začali obzerať okolo seba. Uvedomili si, že už tam neboli žiadni strážcovia, žiadny Jones. Všetci len disciplinovane sedeli. Jeden zo študentov sa zľakol a ušiel von zadnými dverami. Vonku bol normálny jarný deň, kvitli kvety a pofukoval ľahký vánok. Jones sa vrátil do vnútra, vypol televíznu obrazovku, postavil sa k mikrofónu, zatiaľ čo na pozadí sa premietala prezentácia z druhej svetovej vojny. Ohromenému hľadisku povedal: "Nie je žiadne hnutie tretej vlny, žiadny vodca. Vy alebo ja nie sme o nič iní občania tretej ríše. Pracovali by sme v továrňach na defenzívne zbrane. Pozerali by sme sa ako nám odvlečú susedov a nič by sme proti tomu neurobili (poukazujúc na troch skeptikov v knižnici, ktorí išli do vyhnanstva pre zločin nedôvery). Sme takí istí ako tí Nemci. Vymenili by sme našu slobodu za to aby sme boli výnimoční".

Jeden zo študentov si spomína: "Každý tam len tak sedel. A potom každý išiel svojou cestou. Nikto o tom nechcel hovoriť. Pamätám si na niekoľkých ľudí, len tam sedeli, ani sa nepohli". Niektorí študenti sa rozplakali. Keď sa o skúsenosti hovorí, je to jedna vec. Ale keď si to človek zažije na vlastnej koži, je to niečo úplne iné. Je ťažké uvedomiť si, ako veľmi bol človek oklamaný. Ale je to dobrá lekcia. Študenti to považujú za jednu z najcennejší lekcií ktoré im život ponúkol. Ako často si človek môže povedať, že sa vo veku šestnásť rokov nie len že niečo naučil, ale bol niečoho súčasťou? Mnohé z vecí ktoré sa naučíme v živote najlepšie, sú veci ktoré sa naučíme podvedome.

Jeden zo študentov dodáva: "Jeden z dôvodov prečo som do toho išiel bolo, že som mu neskutočne veril. Mal som pocit, že sa deje niečo úžasné, po celej krajine, hnutie ktoré zmení politiku, štruktúru v škole. Kombinácia všetkého to umožnila, a človeče, naozaj sa to stalo". Iná študentka dodáva: "Dobré skúsenosti nie sú nevyhnutne príjemné. Často som nad tým premýšľala a som rada že som si tým prešla. Chcela by som aby sa to naučili aj moje deti". Jones bol vynikajúci a kreatívny učiteľ, ktorého hlavná snaha bola naučiť deti myslieť samé za seba.

Experiment prilákal pozornosť aj psychológa Philipa Zimbarda, ktorý vykonal slávny experiment simulácie väzenia. "Situácie majú na človeka oveľa väčší vplyv ako si myslí", hovorí Zimbardo, ktorý Jonesa viackrát pozval aby prednášal na Stanfordskej univerzite. Je to nepríjemná správa, ktorú ľudia neradi počujú. Ale pokiaľ si neuvedomujete svoju zraniteľnosť, nerozpoznáte aké ľahké je premeniť simuláciu na realitu, alebo pre uniformu / rolu / identitu aby dominovala osobnosti. Veteráni tretej vlny súhlasia. "Keď začal odmeňovať ľudí, videl som aké je to ľahké ich ovplyvniť. Videl som ako ľahko sú ľudia náchylní podporovať toto správanie a podľahnúť mu. Chcete predsa urobiť radosť svojmu učiteľovi, svojim vrstovníkom a nechcete zlyhať".

Jones povedal, že by už nikdy nezopakoval takýto experiment. Ale povedal tiež, že sa takéto niečo môže stať kdekoľvek, dokonca aj v dnešnej dobe, a to z viacerých dôvodov. "Je tu vždy možnosť, pretože je to také jednoduché a ľudia sú frustrovaní. Stratia svoju prácu, svoju česť, ich pocity hodnoty, a stačí aby niekto prišiel a povedal, 'mám odpoveď!'" Napríklad typický školský systém je pre takúto udalosť živnou pôdou, pretože študenti sa racionálne učia, robia testy, a úplne zlyhávajú pri rozpoznaní alternatívnych spôsobov učenia sa ako aj pri rozpoznávaní širokej palety individuálnych úspechov ktoré môžu dosiahnuť.

Hlavná myšlienka

Situácie majú na človeka oveľa väčší vplyv ako si myslí. Človek je veľmi ľahko ovplyvniteľný a zraniteľný príkazmi autority a rolou / identitou ktorá mu je priradená a dokáže konať proti svojim presvedčeniam tak, že o tom ani nebude vedieť. Pokiaľ človek pozná svoju hodnotu a nepotrebuje aby mu povedal iný akú hodnotu má, je oveľa menej ovplyvniteľný. Dajte si pozor akonáhle vám bude niekto tvrdiť že ste "výnimočný" alebo že máte "špeciálne" schopnosti, zvlášť pokiaľ ide o autoritu.

 

 



5. Nezvyčajný tábor - Sú to nepriatelia! Alebo kamaráti?

V roku 1954 sa 22 chlapcov z piateho ročníka stretlo v tábore v parku v Oklahome. Účasť bola selektívna v tom zmysle, že sa chlapci navzájom nepoznali. Do parku prišli v dvoch jedenásť-členných skupinách. Zdanlivo to vyzeral byť obyčajný a ničím zvláštnym zaujímavý letný tábor. To čo robili v tábore boli podobné činnosti ako v každom inom tábore, s tým že sa nevedomky podieľali na fascinujúcom psychologickom experimente. Ich rodičia to odsúhlasili a tým umožnili sociálnemu psychológovi Muzaferovi Sherifovi vykonať významnú štúdiu skupinového konfliktu. Sherif si chcel overiť nasledovné dve hypotézy:

1. Keď sa stretnú indivíduá ktoré medzi sebou nemajú vytvorené žiadne vzťahy, aby interagovali medzi sebou v skupinových aktivitách za účelom dosiahnuť spoločný cieľ, vyprodukujú skupinovú štruktúru s hierarchickými hodnosťami a rolami v nej.

2. Keď sa vytvoria dve skupiny ktoré medzi sebou formujú funkčný vzťah za podmienok konkurencie a skupinovej frustrácie, vytvoria sa postoje a primerané nepriateľské aktivity vo vzťahu ku druhej skupine a ich členom, a budú štandardizované a zdieľané členmi skupiny na rozličných úrovniach.

Po navrhnutí a pripravení experimentu, vytvorení logistiky programu, Sherif a jeho kolegovia starostlivo vybrali kandidátov. Aby znížili množstvo premenných ktoré môžu mať vplyv, zvlášť na nepriateľstvo medzi skupinami a členmi, vybrali chlapcov podobného veku, s podobnou inteligenciou, všetkých belochov a protestantov, strednej triedy, žiadny nebol z nezabezpečenej rodiny a žiadny nebol známy ako problémový. Zamerali sa tiež na vyrovnanosť rozličných mentálnych a fyzických schopností. Bolo tiež veľmi dôležité, že sa chlapci nikdy nestretli, čo by bolo v rozpore s predpokladom prvej hypotézy.

Cieľom bolo vytvoriť čo najrýchlejšie pocit skupinovej jednoty u oboch jedenásťčlenných skupín. Dôležité bolo že tieto dve skupiny o sebe nič nevedeli, čo udržovalo neznámu predstavu o druhej strane. Na začiatku žiaden z chlapcov netušili, že príde druhá skupina. To sa dozvedeli až vtedy, keď sa u nich vytvoril pocit jednoty. Pri príchode do parku sa podporil skupinový pocit pomocou viacerých bežných táborových aktivít, príprava jedla, stavanie stanov, hranie športových hier, plávanie a podobne. Bolo to veľmi úspešné, skupiny si dokonca vymysleli svoj vlastný názov, čo nebolo úmyselnou časťou experimentu. Jedni sa nazvali orly, druhí štrkáči. A tak ako Sherif predpokladal, u oboch skupín sa vytvorila sociálna hierarchia. U oboch sa objavili vodcovia skupín. A akonáhle sa postupne chlapci dozvedeli, že je tam druhá skupina, začali požadovať súťaženie.

Toto bolo presne to čo psychológovia chceli aby sa stalo. Dve skupiny sa spolu stretli. Urobili turnaj v rôznych športových hrách a iných vyzývavých aktivitách. Víťaz mal byť odmenený medailou a vreckovým nožíkom. Cieľ psychológov bol aby skupina vnímala druhú stranu ako určitého nepriateľa, čo by otestovalo druhú časť hypotézy. Presne to sa stalo. Chlapci nadávali na tých čo boli v druhom tíme a podporovali členov na svojej strane. Vyhrážali sa že sa pobijú s členmi z druhého tímu. Orly sa votreli do kempu štrkáčov, ukradli ich vlajku a spálili ju. Potom ako sa to stalo, agresívnejší chlapci začali byť vo svojich tímoch viac obľúbení. Keď orly vyhrali súťaž, štrkáči napadli ich stany a zobrali všetky nožíky a medaily ktoré našli.

Ďalej nasledoval zaujímavý zvrat, a síce nesúťaživé aktivity. Obe skupiny boli spojené dohromady, mali spoločné jedlo a zdieľali medzi sebou základné činnosti. Nepriateľstvo nevymizlo, obe skupiny mali voči sebe odpor. Psychológovia teda vyskúšali niečo viac asertívne, donútili ich aby všetci spolupracovali na niečom dôležitejšom ako doterajšie aktivity. Najskôr vznikol problém s prívodom pitnej vody. Chlapci museli skontrolovať celý vodovod. Potom im ponúkli film, ale museli si ho zaplatiť sami, každý tím za rovnakú cenu. Nakoniec nechali pri kempe pokazené nákladné auto a neďaleko pohodené lano, aby zistili či niektorého z chlapcov napadne použiť ho aby auto roztlačili. Nakoniec jeden z nich s touto myšlienkou prišiel a všetci ťahali za jeden povraz aby auto znovu naštartovalo.

V tomto bode nastala veľká zmena. Počet nadávok na nepriateľskú skupinu významne klesol. Chlapcov na oboch stranách prestala trápiť nenávisť voči opačnej skupine za to, že im ukradli ich veci. Niektorí chlapci s opačných skupín sa medzi sebou skamarátili. Na konci kempu chlapci požadovali, aby cestovali späť jedným spoločným autobusom a nie v dvoch separátnych ako keď prišli. V tomto autobuse nesedeli v súlade s usporiadaním podľa skupín. Keď autobus zastavil kvôli prestávke, štrkáči ktorí vyhrali peniaze v jednej zo súťaží, použili tieto peniaze nie len pre seba ale aj pre orlov. Ako vedľajší efekt experimentu si viacerí účastníci vytvorili nové kamarátske vzťahy.

Napriek viacerým kritikám bol experiment celkovo vnímaný ako úspešný. Obe časti hypotézy sa potvrdili. Ďalej bolo zistené, že odstránenie súťaživých aktivít nestačilo k tomu aby sa vytratilo nepriateľstvo medzi skupinami. Ďalším výsledkom je, že významné rozdiely v pozadí nie sú nutné na to, aby vznikol konflikt. V ekonomike, sociológii a psychológii má svoje miesto vzniknutá realistická teória skupinového konfliktu.

Hlavná myšlienka

Keď sa vytvorí skupina ľudí ktorí sa medzi sebou nepoznajú, aby dosiahli spolu nejaký cieľ, vytvorí sa medzi nimi hierarchia a objaví sa vodca. Keď sa stretnú dve skupiny v podmienkach konkurencie a súťaživosti, medzi členmi jednej skupiny vznikne odpor a nepriateľstvo voči druhej skupine. Tým, že sa odstránia súťaživé aktivity medzi skupinami, ešte nevymizne nepriateľstvo medzi nimi, na to je potrebné dosiahnuť ďalší cieľ spoločný pre obe skupiny. Väčšie rozdiely medzi ľuďmi nie sú nutnou podmienkou na to, aby medzi nimi vznikol konflikt.

 



6. To je teplo, a prečo sa tie autá tak vlečú?!

Akým spôsobom na nás vplýva vonkajšia teplota? V spojených štátoch je miera násilných trestných činov vyššia v južnej časti krajiny v porovnaní s ostatnými časťami. Je možné že sú v ľuďoch zakorenené stopy občianskej vojny? Alebo je to iný druh kultúry? Alebo sú len viac ostražití? Jedno z možných vysvetlení znie veľmi jednoducho: na juhu krajiny je skrátka teplejšie. Je možné že vplyvom tepla sú ľudia agresívnejší, vznetlivejší a dokážu ľahšie jeden druhému ublížiť? Táto hypotéza hovorí, že čím je vonku teplejšie, tým sú ľudia agresívnejší, presnejšie povedané, tým je väčšia pravdepodobnosť prebudenia agresívneho správania v afekte. Ide o agresívne správanie ktoré nastane v zápale boja, v rozčúlení a jeho primárnym cieľom je ublížiť druhej osobe.

Napríklad zranenie niekoho pri prepadnutí v banke by sa bežne nepovažovalo za agresiu v afekte, ale napríklad bitka ktorá sa strhne v bare potom ako výjde najavo, že muž mal pomer s manželkou svojho dobrého kamaráta, pravdepodobne bude obsahovať agresívne afektívne správanie.

Bolo vykonaných niekoľko štúdií, kde sa merala korelácia medzi teplotou a násilnými trestnými činmi. Prirodzene môžeme namietať, že v hre je príliš veľa parametrov, odlišná kultúra, rozdielne mestá a podobne. Tieto štúdie boli robené nie medzi jednotlivými lokalitami ale v priebehu času. Výskumníci pozorovali mestá dlhšie ako rok. A ich výsledky koreláciu potvrdzujú. Toto však neznamená že zvýšené teplo má za následok častejšie všetky druhy kriminality. Čo sa týka znásilnení, krádeží a vlámaní, našla sa minimálna alebo žiadna korelácia. Keďže násilie častokrát nie je súčasťou týchto kriminálnych činov, teplo má na ne minimálny dopad. Koreláciu potvrdili tiež jednoduchšie experimenty. Niektorí psychológovia sú natoľko "drzí", že čakajú s autom na zelenej a počítajú, koľko krát zaznie trúbenie od okolitých vodičov. Korelácia sa opäť potvrdila. Prirodzene, takýto jednoduchý experiment závisí tiež od toho, či má automobil klimatizáciu. Do akej miery môžeme povedať, že je táto hypotéza pravdivá? Asi by človek na súde neobstál s argumentom "bolo 40 stupňov, zabil som ho", napriek tomu môžu byť tieto výsledky znepokojivé.

 



7. Čo produkuje násilie? Čo túžbu po sexe?

Štúdia v spojených štátoch ukázala, že teenageri ktorí vo svojich mp3 prehrávačoch počúvajú hudbu so vzrušujúcim a sexuálnym obsahom, zažijú svoj prvý pohlavný styk skôr ako ostatní. Ale to ako hudba ovplyvňuje ich správanie záleží na tom, ako je sex v pesničke zobrazený. Pesničky v ktorých muži vystupujú ako sexuálne aktívni a ženy ako sexuálne objekty, s veľkou pravdepodobnosťou spustia skoré sexuálne správanie ako tie, v ktorých sú tieto referencie iba nenápadné a vzťahy sú viac oddané a romantické. Teenageri ktorí počúvajú hudbu ktorá obsahuje degradujúce sexuálne správy, majú väčšiu šancu, že začnú svoj sexuálny život skôr. Pesničky zo sexuálne explicitným obsahom vedú mladých k tomu, že robia rozhodnutia, ktoré neskôr oľutujú. Niektorí hovoria, že túto hudbu počúvajú iba kvôli tomu, že sa im páči rytmus, a obsah si ani neuvedomujú.

Rovnako teenageri ktorí často sledujú wrestling, majú väčšiu pravdepodobnosť správať sa agresívnejšie. Dievčatá boli týmto predstieraným násilím ovplyvnené dokonca viac ako chlapci.

 



8. Priming experiment -- Chcete byť zdržanlivý alebo agresívny?

Pozrime sa na jeden experiment, popísaný v knižke "Blink". Predstavte si situáciu, že vás profesor požiada aby ste za ním prišli do kancelárie urobiť krátky psycho-lingvistický test. Prejdete dlhou chodbou, vojdete do dverí a posadíte sa za stôl. Pred vami leží list papiera popísaný textom kde v každom riadku je napísaných päť slov. Vašou úlohou bude zo skupiny piatich slov vybrať štyri, aby ste vytvorili gramaticky správnu vetu. Pustite sa do toho.

on obával sa ona vždy
z sú Floridy pomaranče teplota
loptu tú vrhnúť hodiť potichu
topánky dať vymeniť staré ty
on pozoruje príležitostne ľudí sleduje
byť bude človek osamelý ten
obloha tá neprerušená šedivá je
sme teraz stiahnuť zábudliví my
nás nechať bingo hrať spievať
slnko robí teplotu vrásky pehy

Bolo za týmto testom ešte niečo iné ako vyhodnocovanie ako rýchlo ho človek vykoná? Tento test v skutočnosti testoval niečo úplne iné. Po takomto teste človek výjde z kancelárie a po chodbe bude kráčať pomalšie ako keď prichádzal. Tento test ovplyvnil vaše správanie. Test obsahoval niekoľko slov ktoré si zaslúžia pozornosť: obával, Florida, staré, osamelý, šedivý, zábudliví, vrásky. Týmito slovami sa v podvedomí aktivovala a povzbudzovala predstava staroby. Tento test bol vykonaný v Amerike a slovo Florida je tam preto, lebo Američania sa zvyknú sťahovať do dôchodku na Floridu. Môže sa stať, že táto aktivovaná predstava staroby ovplyvní dočasne nie len vašu predstavivosť ale aj ďalšie činnosti a správali by ste sa "ako keby" ste boli starí a kráčali by ste pomalšie.

Tento test vymyslel John Bargh, ktorý týmto popisuje jav nazývaný priming. Bargh urobil množstvo variácií tohto testu. V jednom experimente vložili do textu slová ako agresívny, hrubý, smelý, otravovať, rušiť, vpadnúť, narušiť a v druhom sa nachádzali slová ako úcta, ohľaduplný, oceniť, trpezlivo, dať prednosť, zdvorilý, úctivý. Prirodzene v oboch príkladoch bolo týchto slov umiestnených tak akurát, aby to nevyzeralo podozrivo. Akonáhle by si človek uvedomil o čo ide, efekt primingu by sa znížil. Potom ako študenti vytvorili vety, museli prejsť dlhou chodbou a na konci pri kancelárii sa opýtať človeka ktorý tam bol, čo majú robiť ďalej. Kedykoľvek ale študent prišiel, tento človek bol práve zaneprázdnený rozhovorom s kolegyňou, ktorá stála vo dverách a bránila tak vstupu do miestnosti. Bargh chcel vedieť, či bude rozdiel v tom, ako dlho bude jednotlivým ľuďom z daných dvoch skupín trvať, kým prerušia ich rozhovor. Výsledok? Ľudia s primingom pre agresiu vstúpili do rozhovoru priemerne po piatich minútach. Z tých ktorí mali priming na zdvorilosť, boli oveľa zdržanlivejší, 82% z nich rozhovor vôbec neprerušila do 10 minút, kedy bol experiment ukončený. Bargh sa nestačil čudovať. Neustále počúval pri dverách svojej kancelárie ten istý rozhovor, čo bola pre neho príšerná nuda. Kolegyňa sa neustále vypytovala čo má ako urobiť, pretože ničomu nerozumela. A ľudia so zdvorilostným primingom tam len tak stáli a čakali.

Dvaja holandskí vedci uskutočnili štúdiu, kde skupina študentov odpovedala na pomerne náročné otázky v spoločenskej hre. Polovici z nich bolo povedané, aby najskôr päť minút premýšľali o tom aké by to bolo byť profesorom a napísali si všetko čo ich v tejto súvislosti napadne. Druhej polovici povedali, aby mysleli na futbalových výtržníkov. Prvá polovica odpovedala na 55,6% správne, druhá polovica na 42,6%. Profesori nevedeli viac ako futbaloví výtržníci. Neboli ani bystrejší, ani sa viac nesústredili, ani nepristupovali k úlohe vážnejšie. Boli jednoducho "naladení" rozpoznať rýchlejšie myšlienky v okamihu napätia a po zaznení otázky odpovedať správne. Takýto rozdiel nie je zanedbateľný, môže ovplyvniť napríklad to, či niekto urobí skúšku alebo nie. Keď sa nad tým zamyslíme, môžeme si položiť otázku, aký vplyv má na podvedomie človeka napríklad televízia, časté pozeranie súťaží, relácií, seriálov, filmov, keďže tu na rozdiel od obyčajných slov na nás pôsobí navyše obraz a zvuk.

 

 



9. Záver

Šokujúce na týchto experimentoch je to, že mnohé sú už 50 rokov staré. Skutočnou otázkou je, ako veľmi nás teda ovplyvňuje naše okolie? Keď človeka uložia v nemocnici na lôžko iba na pozorovanie, nemá hneď pocit, že je automaticky chorý? Keď vám veľmi "nenásilne" a "príjemne" vystupujúci poisťovací agent, hneď potom ako mu poviete všetky svoje názory a predstavy, povie, tváriac sa pritom ako váš najlepší priateľ a spriaznená duša, že toto je pre vás najvýhodnejšia ponuka, uveríte mu? Keď vám doktor povie, že tieto antikoncepčné tabletky sú bezpečné a že nemajú žiadne vedľajšie účinky, overíte si to aj u iných zdrojov? Keď pozeráte večer správy, dokážete sa na udalosť pozrieť z iného uhla pohľadu, možno z neutrálnej pozície, možno z úplne opačnej pozície? Keď prídete do firmy ako nový zamestnanec, správate sa prvý deň rovnako ako keby ste tam boli už niekoľko rokov alebo ste viac opatrný? Dokázali by ste ísť bojovať do armády v presvedčení že idete chrániť svoju vlasť, bojovať pre väčšie dobro, pomáhať zabrániť nešťastiu alebo v mene podobných ideologických konštrukcií? Keď ste na porade alebo na stretnutí a autorita alebo nadriadený evidentne tvrdí niečo čo nie je pravda, dokáže vstať a povedať: "myslím si, že si to pletiete, mýlite sa, nie je to tak, dovoľte aby som vás opravil". Ako veľmi nás ovplyvňuje autorita, ten kto je "expert", kto sa v tom vyzná?

Poznámka: Článok bol presunutý do druhého vydania publikácie Konverzačná Mágia II.  

 

Kľúčové slová

milgram, stanford, prison, priming, third, wave, experiment, milgramov, stanfordský, väzenský, autorita, poslušnosť, zimbardo, milgram, ron, jones, tretia vlna, vplyv, okolia, elektrický, šok, pokus, prekvapivý, záver, ľudská, myseľ